V srdci hlbokých hôr, obklopené hustými lesmi, ležalo malé mestečko menom Smutnovo. Kedysi dávno to bolo veselé a šťastné miesto, kde sa z domov ozývala hudba a detský smiech napĺňal ulice. No postupom času, akoby cez mesto prešla neviditeľná vlna smútku. Ľudia prestali spievať, hrať piesne a smiať sa. Smutnovo sa stalo tichým a pochmúrnym mestom, kde sa každý deň podobal na ten predchádzajúci a nič nové sa tam nedialo.
Mesto vyzeralo rovnako smutne, ako sa v ňom ľudia cítili. Ulice boli úzke a krivé, ich kamenný povrch bol drsný a šedivý. Domy, kedysi pestrofarebné a ozdobené kvetmi, sa premenili na fádne stavby s ošúchanými fasádami. Dokonca aj kvety v záhradkách, ktoré bývali plné života, teraz pôsobili zvädnuto a bez farby. Stromy v parkoch, ktoré niekedy šumeli veselo pod náporom vetra, len ticho stáli s ovisnutými konármi.
Ľudia v Smutnove sa pohybovali pomaly, akoby mali na pleciach neviditeľné bremeno. Ich tváre boli stále smutné, pohľady sklopené k zemi. Deti už nebehali po uliciach, nesmiali sa a nezapájali sa do hier. Starší obyvatelia, ktorí si pamätali staré časy, len mlčky sedeli na svojich prahoch a s nostalgiou spomínali na dni, keď mesto ešte žilo.
Slnko, ktoré každé ráno vychádzalo nad mestom, to všetko pozorovalo. Z jeho zlatých lúčov, ktoré kedysi osvetľovali veselý a živý svet, sa stávali len bezvýznamné svetielka na pochmúrnych uličkách. Slnko bolo smutné z toho, čo videlo. Už nemohlo sledovať, ako sa z niekdajšieho krásneho miesta stalo miesto plné ticha a smútku.
Jedného dňa, keď už nemohlo zniesť pohľad na mesto v takom stave, rozhodlo sa konať. Slnko sa obrátilo na vietor, svojho starého priateľa, a prosilo ho o pomoc.
„Drahý vietor,“ začalo Slnko, „prosím ťa, pomôž mi. Toto mesto je zahalené smútkom a ja neviem, ako by som ho mohlo rozohriať. Moje lúče už nedokážu priniesť radosť. Potrebujeme niečo, čo prelomí ticho a prinesie do ich sŕdc znovu život.“
Vietor, známy svojou silou a múdrosťou, sa zamyslel a potom povedal: „Myslím, že viem, čo urobiť. Zavolám svojich priateľov mraky a spolu prinesieme na toto mesto niečo, čo ho zmení.“
Vietor sa nadýchol a prifúkol k mestu mraky, ktoré sa rýchlo zoskupili nad Smutnovom. Ľudia zdvihli hlavy, keď pocítili prvé kvapky dažďa. Spočiatku boli trochu zmätení – v meste už dávno nepršalo. No tento dážď nebol obyčajný. Každá kvapka, ktorá dopadla na strechu, zem alebo lístok stromu, vydávala jemný a príjemný tón. Dážď sa začal meniť na nádhernú melódiu, ktorá sa niesla ulicami.
Obyvatelia mestečka sa na chvíľu zastavili a započúvali sa do tónov dažďovej symfónie. Hudba prenikala do ich sŕdc. Z ich tvárí postupne mizol smútok, nahrádzali ho úsmevy. Ľudia začali vychádzať von, deti sa chytili za ruky a začali tancovať v daždi. Dospelí sa k nim pridali, objímali sa a smiali. Akoby z nich dážď odplavil všetok smútok, ktorý ich dovtedy ťažil.
Mesto ožilo. Ulice, kedysi šedivé a pochmúrne, sa naplnili smiechom a radosťou. Ľudia pochopili, že to, čo im chýbalo, bola hudba, ktorá dokázala rozozvučať ich srdcia.
Slnko sa usmievalo z výšky a v jeho lúčoch sa trblietali kvapky dažďa, ktoré ešte zostali na listoch a strechách. Mesto Smutnovo už viac nebolo smutné. Vďaka melódii dažďa našlo opäť svoje stratené šťastie a jeho obyvatelia vedeli, že vždy, keď sa cítia smutní, stačí len započúvať sa do hudby, ktorá je všade okolo nich.
Keď už boli obyvatelia dlho šťastní, starosta sa rozhodol, že názov mestečka Smutnovo zmení na Veselkovo.
Zaujímavé informácie pre deti
