Vtáčik poletoval medzi stromami na slnečnej lúke. Mal krídla ako mäkké pierka a hladné bruško. Zrazu si všimol, že pod veľkým stromom sedia veveričky. Pred sebou mali kopu chutných semienok.
„Chcem semienko!“ vykríkol vtáčik a zosadol vedľa nich. Ale veveričky naňho len pozreli a ďalej chrumkali.
Vtáčik sa zamračil a zakričal hlasnejšie: „Daj mi semienko! Hneď!“ Veveričky však opäť neodpovedali a pokračovali vo svojej hostine.
Vtáčik zosmutnel. Schúlil sa na halúzke a hľadel na veveričky. Zrazu si spomenul na to, čo mu mamka vravela: „Ak niečo chceš, buď slušný a povedz prosím.“
Vtáčik zletel bližšie k veveričkám a jemne zaštebotal: „Prosím, dali by ste mi semienko?“
Jedna veverička sa usmiala, vzala semienko do drobných labiek a podala ho vtáčikovi. „Nech sa páči,“ povedala.
Vtáčik si vzal semienko a veselo zaspieval: „Ďakujem!“ Hneď potom si ho vychutnal. Bolo úžasné.
„Tie slová sú ako kúzlo!“ pomyslel si vtáčik. Odvtedy, keď vtáčik niečo potreboval, vždy povedal „prosím“ a poďakoval „ďakujem“. A čuduj sa svete, všetci mu radi pomohli.
