svet rozprávok - nočná obloha

Tajomstvo lesných škriatkov

traja škriatkovia v čarovnom lese

V jedno slnečné ráno sa trieda malých prváčikov vybrala so svojou pani učiteľkou na dlho očakávaný školský výlet do neďalekého lesa. Deti sa už nemohli dočkať, kedy uvidia čarokrásnu prírodu, pestrofarebné kvety a zvieratká, ktoré v lese žijú. Všetci si vzali do malých batôžkov desiatu, vodu a aj pršiplášte pre istotu, keby ich prekvapil dážď.

Ako tak kráčali po mäkkej lesnej cestičke, obdivovali vysoké zelené stromy, ktorých husté konáre im vytvárali príjemný chládok. Vtáčiky spievali veselé piesne a slabý vánok pohupoval listami. Deti sa rozutekali všade navôkol, aby objavili všetky krásy lesa. Niektoré sa pridŕžali pani učiteľky, iné sa hrali na prieskumníkov a hľadali zaujímavé listy alebo lesné plody.

Po chvíli chôdze natrafili na maličký potôčik, ktorý veselo zurčal a jeho krištáľová voda lákala deti, aby si v nej ovlažili ruky. Breh potôčika pokrývali hladké kamienky, na ktorých sa deti posadili a pozorovali malé rybky, ako rýchlo plávajú pomedzi vodné rastlinky. Niektoré deti si vyzuli topánočky a veselo sa čľapkali vo vode. Každé zrazu pošteklil osviežujúci pocit medzi prstami na nohách.

Keď sa dosýta vyšantili pri potôčiku, presunuli sa na rozkvitnutú lúku. Tá bola plná pestrofarebných kvetov a motýľov tancujúcich vo vzduchu. Všetci sa rozbehli, aby chytili aspoň jedného z týchto jemných tanečníkov. No motýliky si z ich naháňačiek urobili iba zábavu – vždy sa šikovne vyhli ľahkým dotykom detských rúk a odleteli kúsok ďalej.

Pani učiteľka potom rozhodla, že nastal správny čas na prestávku a na obed. Každé dieťa si otvorilo svoj batôžtek a vybralo dobrôtky, ktoré im doma prichystali rodičia. Niektoré deti dostali od mamičky chutné chlebíčky, iné ovocie alebo domáce koláčiky. Spokojne si začali pochutnávať. Avšak medzi deťmi sa našli aj také, ktorým odpadky robili starosti len dovtedy, kým sa nevyprázdnili tašky. Vybrali plastové vrecká, banánové šupky alebo obaly z čokolád a hodili ich na mäkký lesný porast.

„Veď je to len trochu smetí,“ zamrmlal Paľko a odhodil banánovú šupku pri kraji potôčika. „Tu v lese sa to rýchlo stratí,“ pridala sa jeho kamarátka Gabi, keď odhodila obal od sušienky. Ostatní sa prizerali, niektorí s nesúhlasom, iní sa, žiaľ, tiež nechali ovplyvniť a následne vyhodili aj oni nejaké obaly.

Keď sa všetci najedli, pobrali sa späť k potôčiku, aby sa ešte raz pohrali a opláchli. Zrazu sa ozvalo čudné zašuchotanie v kríkoch. Deti sa obzreli, ale nikoho nezbadali. A potom prišla veľká záhada – keď sa neskôr pozreli do svojich batôžkov, našli v nich všetky tie odpadky, ktoré pred chvíľou povyhadzovali. Všetci sa začali obviňovať navzájom:

„To si mi tam hodil ty!“ skríkol Maťko na Katku.

„Ja? Vôbec nie, určite to bol Janko!“ bránila sa Katka a ukázala prstom na Janka.

Každý sa len čudoval, kto tie odpadky asi mohol vrátiť. Niektorým sa to zdalo dokonca strašidelné, iní to brali ako žart. Keď ešte raz skúsili smeti odhodiť v lese na zem, znova ich našli vo svojich taškách. Boli zmätení a vystrašení.

Odrazu sa k nim z húštiny priblížili drobní škriatkovia. Na hlavičkách mali zelené čiapky ako lesné lístky a v rukách drobné košíčky na zbieranie odpadu. Dievčatá skríkli od prekvapenia, chlapci vypleštili oči – nikto nečakal, že v lese môžu stretnúť živých škriatkov!

„Kto ste?“ spýtal sa nesmelo jeden z chlapcov.

„My sme lesní škriatkovia,“ odpovedal najstarší z nich. „Strážime náš les a jeho čistotu. Keď sme zbadali, ako sem hádžete odpadky, rozhodli sme sa zakročiť. Príroda je domovom nielen naším, ale aj mnohých zvierat, rastlín a, samozrejme, aj vás, ľudí. Preto ju musíme chrániť.“

„Ale veď je to len jedna banánová šupka… čo už tá môže spôsobiť?“ namietol Paľko.

„Niekedy sa zdá, že je toho odpadu málo,“ pokračoval škriatok, „ale keď takéto správanie zopakuje veľa ľudí, zrazu je les plný neporiadku. A okrem toho, niektorý odpad sa rozkladá veľmi pomaly.“

„Ako napríklad?“ spýtala sa zvedavo Gabi.

„No, banánová šupka sa v prírode môže rozkladať asi dva až päť týždňov,“ začal vysvetľovať ďalší škriatok, ktorý mal na očiach malé okuliare. „Papier sa rozloží za pár mesiacov, ale sklo? To sa môže rozkladať aj tisíce rokov! A plast – ten sa môže rozkladať stovky rokov, ak nie dlhšie…“

Deti začali otvárať ústa dokorán. „Tisíc rokov?“ spýtala sa neveriacky Katka. „To znamená, že ak tu necháme sklenenú fľašu, tak by tu mohla byť ešte aj pre ďalšie generácie?“

„Presne tak,“ odvetil škriatok s vážnym výrazom. „A teraz si predstavte, že nejaké lesné zvieratko si pomýli obal s potravou a môže sa poraniť, prípadne môže odpadok zjesť. Plast mu môže uškodiť, sklo ho môže porezať… Je to veľmi nebezpečné.“

Deti sa na seba rozpačito pozreli a všetky sa cítili tak trochu previnilo. Dokonca aj Paľko a Gabi, ktorí si spočiatku mysleli, že vyhodiť odpadky do lesa nie je žiadny problém, si uvedomili, akú veľkú chybu spravili.

„To sme naozaj nechceli,“ povedali potichu. „Nevedeli sme, že sa to rozkladá tak dlho a že to môže zvieratám ublížiť.“

„My vás nekarháme,“ povedal im najmenší škriatok tichým hlasom. „Len chceme, aby ste si uvedomili, že aj malý kúsok odpadu môže spôsobiť veľkú škodu. Každý z nás by sa mal starať o prírodu, aby ostala krásna a čistá pre všetkých, ktorí ju navštívia. Príroda je náš spoločný poklad.“

Deti ostali ešte chvíľu bez slova, potom sa všetky pozreli na svoje tašky, v ktorých sa znovu ocitol všetok neporiadok. Nenamietali – celkom dobrovoľne si ho tam teraz nechali. Pozbierali aj zvyšné smeti, ktoré sa povaľovali v okolí, a starostlivo ich odložili do vreciek, aby ich po návrate do školy alebo domov vyhodili do koša.

„Ďakujeme vám, že ste nám otvorili oči,“ povedala Katka. „Už nikdy nebudeme vyhadzovať odpadky v prírode.“

Ostatné deti súhlasne prikývli a pridali sa k sľubu. Škriatkovia sa usmiali a kývli na rozlúčku. Potom sa pomaly pobrali späť do hustého lesa, kde zmizli medzi konármi a vysokou trávou takým tichým krokom, akoby tam ani nikdy neboli.

Deti si medzi sebou vymenili nadšené pohľady. Navzájom si povedali, že odteraz budú vždy dbať na čistotu prírody, ktorú majú tak radi. Uvedomili si, aký je les dôležitý a vzácny, a že všetci spoločne, krok za krokom, môžu urobiť veľa pre to, aby bol stále zdravý a krásny. A tak sa všetci s úsmevom vrátili k pani učiteľke a spolu vykročili na cestu domov, v srdciach spokojní a odhodlaní dodržať sľub daný malým lesným škriatkom.

Zaujímavé informácie pre deti

Les

Prečo sú lesy dôležité

19. apríla 2024
Život by na Zemi bez lesov nemohol existovať. Prečo sú pre ľudstvo také dôležité? Dočítate sa v našom článku.