V malej dedinke pod vysokými zasneženými kopcami žil chlapec menom Tadeáš. Mal desať rokov, hnedé kučeravé vlasy, nos posiaty rozkošnými pehami a úsmev, ktorý rozžiaril celý svet. Tadeáš miloval zimu – obľuboval stavať zasnežené pevnosti, guľovať sa s kamarátmi a počúvať, ako čerstvý sneh pod jeho čižmami jemne vŕzga. Ale bol tu jeden kopec v dedine, ktorý mu naháňal hrôzu.
Tento kopec sa volal Vysoká lúka. V zime sa premenil na kráľovstvo všetkých sánkovačiek. Deti z celej dediny sa tam prichádzali sánkovať, smiali sa a kričali od radosti, keď sa rútili dolu kopcom rýchlosťou blesku. Tadeáš však vždy len stál na jeho úpätí, držal svoje staré drevené sane a sledoval ostatné deti. Veľký a strmý kopec sa mu zdal desivý. Bál sa, že spadne, že ho sane neposlúchnu a že si ublíži.
„Hej, Tadeáš, si bojko!“ vykrikovali na neho ostatné deti, keď si všimli, že sa na kopec neodváži. „S tým strachom sa sem môžeš chodiť dívať celý život!“ smiali sa. Tadeáša ich slová trápili. No strach bol silnejší. Namiesto sánkovania sa chodil na kopec len pozerať, potom sa otočil a išiel domov.
Jedného dňa sa v Tadeášovom dome objavila babička. Bola vždy veselá, jej oči boli ako jasné hviezdy a ruky ako teplá vlnená deka. Tadeáš ju mal veľmi rád. Babička si všimla, že je smutný, a spýtala sa: „Tadeáško, čo ťa trápi?“
Tadeáš jej váhavo všetko povedal. Hlas mal tichý skoro ako šepot. Babička ho pozorne počúvala a potom sa usmiala. Zo svojej starodávnej pletenej tašky vytiahla krásny prúžkovaný šál. Mal pásiky snáď zo všetkých farieb – modré, zelené, červené, žlté, fialové. A navyše voňal po babičkinej levanduľovej záhrade.
„Tadeáško,“ povedala, „toto je šál odvahy. Keď si ho oblečieš, strach sa zrazu stratí. Skús ho zajtra a uvidíš, čo sa stane.“
Tadeáš sa na šál pozeral s iskričkou nádeje. Bol krásny, farebný, mäkký, a hlavne – bol zázračný. Keď sa na druhý deň ráno zobudil, pevne si šál omotal okolo krku a vybral sa na Vysokú lúku s drevenými saňami v rukách. Sneh sa trblietal na slnku, vzduch bol svieži a deti už veselo kričali, keď sa spúšťali z kopca.
„Aha, tu je zas náš bojko!“ vykrikovali ostatné deti, keď ho zbadali stáť pod kopcom. Tadeáš pocítil v hrudi závan strachu, ale potom si pevnejšie obtočil šál okolo krku. Zhlboka sa nadýchol a – akoby mávnutím čarovného prútika – sa cítil odvážnejšie. Jeho nohy už neboli také ťažké, jeho ruky už nedržali sane nervózne. Ba dokonca sa mu nepatrne rozžiarili oči.
Vyšiel hore na kopec. Sneh pod jeho krokmi jemne škrípal, vzduch voňal sviežosťou a na vrchole pocítil, ako mu srdce začalo biť trochu rýchlejšie. Ostatné deti takmer onemeli od prekvapenia, keď videli Tadeáša stáť na samom vrchole kopca.
„Ty sa nespustíš, bojko!“ zvolal na neho jeden chlapec.
Tadeáš mu neodpovedal. Položil svoje drevené sane na sneh, sadol si na ne, pevne uchopil ich okraje a odrazil sa. Vietor mu svišťal okolo uší. Sneh pod saňami ticho šušťal, farby zázračného šálu sa v slnečnom svetle rozjasnili. Najprv to šlo rýchlo, potom ešte rýchlejšie. Tadeáš sa cítil, akoby letel ako vták nad krajinou. A potom… bol na konci kopca.
Tadeáš sa zasmial tak hlasno a od srdca, že jeho smiech sa rozliehal cez celý kopec. Deti okolo neho začali tlieskať a kričať: „Tadeáš, ty si to dokázal!“ „No teda, vôbec si nevyzeral ako bojko!“
A Tadeáš šťastne vyhlásil: „Už viac nikdy nebudem stáť a len sa dívať zospodu. Sánkovačka z Vysokej lúky je najlepšia na svete!“
Keď sa vrátil domov, rovno sa rozbehol za babičkou. Keď ju našiel v kuchyni, hneď s nadšením zvolal: „Babička, ten šál je naozaj zázračný! Bez neho by som to nikdy nedokázal.“
Babička sa usmiala, ale nevyzerala prekvapene. Jemne pohladila Tadeáša po hlave, posadila ho na stoličku a povedala: „Tadeáško, šál je úplne obyčajný. Len som ho uplietla z priadze a trochu som doňho pridala levanduľu, aby pekne voňal. Tá odvaha bola celá tvoja. Ty sám si sa s tou výzvou popasoval. Šál ti len pripomenul, aký si statočný.“
Tadeáš sa zamyslel. Pravdaže… babička mala pravdu. Šál mu síce pomohol nemyslieť na strach, ale odvahu našiel vo vlastnom srdci. A odvtedy už nebol len chlapcom, ktorý sa bojí. Bol chlapcom, ktorý dokáže svoje strachy prekonať.
V ten večer si ľahol do svojej postele, s úsmevom sa ešte raz zaboril nosom do svojho voňavého šálu a pokojne zaspal, snívajúc o ďalších zimných dobrodružstvách na Vysokej lúke. Vedel, že už ho žiadny veľký kopec nikdy nezastraší.
Zaujímavé informácie pre rodičov
