Na dne modrého oceánu, kde koraly hýria farbami a vlny spievajú svoju pieseň, žil krab s menom Klaudius. Klaudius bol od ostatných krabov trochu iný. Kým jeho priatelia radi kopali nory alebo hľadali mušle, Klaudius mal jedno veľké želanie – chcel tancovať.
Každé ráno, keď slnko cez hladinu osvetľovalo podmorský svet, si Klaudius predstavoval, ako kráča ladnými krokmi po tanečnom parkete, otáča sa na mieste a zdvíha svoje klepetá v rytme mora. „Raz budem tanečníkom,“ povedal si vždy s úsmevom.
„Klaudius, ty a tanec? Kraby predsa nemajú nohy na také veci!“ krútila hlavou chobotnica Olívia.
„To je smiešne! Tvoje klepetá sú príliš ťažké na to, aby si robil piruety,“ chechtal sa morský koník Hugo.
Dokonca aj jeho najlepší priateľ, rak Ruben, ho odhováral: „Nechaj to tak, Klaudius. Nájdeme si niečo zábavnejšie, napríklad zbieranie perál.“
Klaudius však ich reči nepočúval. Každý večer, keď útes stíchol, skúšal kroky sám. Dvíhal svoje klepetá, našľapoval na piesok a otáčal sa, až sa od piesku prášilo. Ale stále to nebolo ono.
Jedného dňa, keď si smutne sadol na skalu a sledoval, ako vlny tancujú na hladine, ozvalo sa za ním:
„Prečo máš taký smutný ksichtík, kamarát?“
Klaudius sa otočil a uvidel malú rybku s trblietavými šupinami, ktoré odrážali slnko ako drahokamy. Bola to rybka Lili, ktorá vždy žiarila veselosťou a dobrou náladou. Jej šupiny žiarili farbami dúhy a pri každom pohybe plávala tak ladne, že vyzerala ako baletka.
Klaudius si povzdychol: „Chcel by som tancovať, ale všetci mi hovoria, že krab na to nie je stvorený.“
Lili sa rozosmiala. „Pff, čože? Kto to kedy povedal? Každý, kto má odvahu a chuť, môže tancovať! Poď, ja ťa to naučím.“
A tak sa Klaudius s Lili začali schádzať každý deň na tajnom mieste za veľkým koralom. Lili učila kraba pohyby: „Pravé klepeto hore, ľavé dole, otočka!“ Klaudius sa síce spočiatku zamotával, niekedy zakopol o vlastné nohy, ale nevzdával sa. Lili ho povzbudzovala: „Perfektné! Skús to znova, ale viac s úsmevom!“
Po niekoľkých týždňoch tréningu bol Klaudius pripravený. „Urobíme veľkú tanečnú show pre celý útes!“ navrhla Lili. „Ukážeš všetkým, čo v tebe je.“ Klaudius najprv váhal, ale Lili ho nakoniec presvedčila.
Prišiel veľký deň. Obyvatelia útesu sa zhromaždili okolo piesočnatého parketu, ktorý Klaudius s Lili pripravili. Koraly boli ozdobené morskými riasami, malé rybky rozsvietili svoje svetielka a každý čakal, čo sa bude diať.
„Vážení obyvatelia útesu!“ ozval sa hlas Lili. „Dnes vám ukážeme, že aj kraby môžu tancovať!“
Všetci zašepkali: „Tancovať? Krab? To je hlúposť!“
Hudba začala hrať. Klaudius vystúpil na parket, zdvihol klepetá a začal tancovať. Kroky, ktoré trénoval celé týždne, predvádzal s ľahkosťou. Točil sa, skákal, pohyboval sa v rytme hudby. Lili sa k nemu pridala, ich pohyby sa prelínali. Celý útes onemel úžasom.
Keď hudba utíchla, nastalo ticho. Potom celý útes prepukol do obrovského potlesku. „Klaudius, to bolo úžasné!“ volali.
„Mýlili sme sa, keď sme tvrdili, že krab nemôže tancovať!“ priznala chobotnica Olívia.
Od toho dňa už nikto nepovedal, že kraby nemôžu tancovať. Klaudius sa stal známym tanečníkom, dokonca začal učiť ďalších obyvateľov útesu. A každý večer, keď slnko zapadalo za horizont, tancoval Klaudius svoj obľúbený tanec, zatiaľ čo mu celý oceán tlieskal.
A tak Klaudius dokázal, že ak má niekto veľký sen a nevzdáva sa, môže dosiahnuť čokoľvek.
Zaujímavé informácie pre deti
