Rozprávku na vypočutie nájdete na konci stránky!
Na kraji širokého, slnkom zaliateho poľa, kde sa v letnom vetre hojdali tisíce červených makov, stál malý zámok z bieleho kameňa. Nebol veľký ani pyšný ako iné hrady. Skôr pripomínal nežný domček pre víly. A v tom zámku žila princezná, akú svet ešte nevidel.
Volali ju Princezná z makového poľa. Bola jemná ako lupienok červeného maku, tichá ako ranná rosa a láskavá ako teplé slnko po daždi. Keď sa usmiala, zdalo sa, že aj obloha je modrejšia. Keď prehovorila, vtáčiky stíchli, aby ju mohli počúvať.
Princezná mala dobré srdce a pomáhala každému, kto to potreboval. Keď sa malému zajkovi zapichol do labky tŕň, opatrne mu ho vytiahla a obviazala mu labku stužkou z makového hodvábu. Keď prepeličke vietor zhodil hniezdo z vysokej trávy, princezná jej ho znovu uplietla z mäkkých stebiel. Keď sa ježko stratil v rose a nevedel nájsť cestu domov, princezná mu svietila lampášikom až k jeho miestečku pod lieskou.
Všetky zvieratká z poľa ju milovali. Myšky jej nosili najkrajšie zrnká obilia. Motýle jej sadali na ruky ako farebné ozdoby. Sýkorky jej spievali pod oknom a starý krtko jej každú jar kypril záhradku pod makovým múrikom.
Lenže za ďalekými kopcami žil zlomyseľný vietor. Nepáčilo sa mu, že na makovom poli vládne radosť, pokoj a dobro. Závidel princeznej, že ju všetci milujú. A tak si jedného dňa povedal:
„Keď odfúknem princeznú preč, pole onemie a kvety zvädnú od smútku.“
Čakal na chvíľu, keď bude princezná sama. A tá chvíľa prišla jedného zlatého podvečera, keď sa prechádzala medzi makmi a hladila ich červené hlávky.
Zrazu sa obloha zamračila. Najprv sa tráva len jemne zachvela. Potom sa maky sklonili až k zemi. A napokon sa prihnal vietor taký prudký, že sa pole rozhučalo ako more.
„Princezná, schovaj sa!“ kričali vrabce.
„Bež do zámku!“ volal zajko.
Ale vietor bol rýchlejší. Schmatol princeznú do svojich neviditeľných rúk, zdvihol ju vysoko nad pole a odfúkol ju za sedem hôr a sedem riek. Do kraja, kde maky nerástli a kde slnko svietilo len málokedy.
Keď víchrica ustala, na poli zavládlo ticho. Makové kvety sklonili hlávky. Motýle prestali lietať. Ježko sa rozplakal a zajko smutne pozeral na prázdnu cestičku k zámku.
Napokon vystúpil na kameň starý krtko a povedal: „Nemôžeme tu len sedieť a smútiť. Naša princezná nám pomáhala vždy. Teraz je rad na nás. Vyberieme sa na cestu a privedieme ju späť.“
A tak sa začala veľká výprava. Išiel zajko, lebo bol rýchly. Išla prepelička, lebo vedela lietať vysoko a ďaleko. Išiel ježko, lebo sa nebál tŕnia ani kameňov. Išli aj myšky, lebo sa zmestili všade, a starý krtko, lebo dobre poznal skryté cesty pod zemou.
Putovali dlho. Prešli prvý vrch, kde fúkal studený vietor. Druhý vrch bol plný ostrých skál. Na treťom ich zastihol dážď a myšky sa triasli zimou. No zajko ich zahrial svojím mäkkým kožúškom a prepelička ich ukryla pod krídla.
Pri prvej rieke si nevedeli rady, ako sa dostanú na druhý breh. Vtom priplával starý bobor.
„Kam sa tak ponáhľate, priatelia?“ opýtal sa.
„Hľadáme našu princeznú z makového poľa,“ povedal ježko. „Zlý vietor ju odfúkol preč.“
Bobor sa zamyslel. „Princezná raz zachránila moje mláďatá, keď sa zasekli medzi konármi pri hrádzi. Pomôžem vám.“
A postavil most z dreva taký pevný, že po ňom prešlo celé zvieracie vojsko.
Za ďalšou riekou stretli sovu, ktorá videla aj v noci. Tá im ukázala správny smer. Za piatou horou im srnka darovala sladké lesné plody, aby sa posilnili na zvyšok náročnej cesty. A za šiestou riekou ich rybky previedli cez plytké miesto, kde voda siahala len po ježkove bruško.
Napokon, za siedmou horou a siedmou riekou, prišli do smutného kraja. Tam stála vysoká sivá veža obklopená suchou trávou. V jej okne sedela princezná. Nebola však zlomená. Aj tam, ďaleko od domova, kŕmila omrvinkami drobné vtáčiky a z kúskov suchej trávy plietla hniezda pre lastovičky.
„Princezná!“ zvolala prepelička.
Princezná sa obrátila a v očiach sa jej zablysli slzy šťastia. „Vy ste prišli! Vedela som, že na makové pole nezabudnem, ale ani ono nezabudne na mňa.“
Lenže vtom sa zjavil zlomyseľný vietor a zasyčal:
„Nikto si ju nevezme! Bude tu navždy!“
Rozfúkal sa tak silno, až sa kamienky kotúľali po zemi. Zvieratká sa chveli, no neutiekli. Zajko sa postavil dopredu. Ježko sa zaprel labkami. Prepelička roztiahla krídla. Myšky sa chytili jedna druhej. A starý krtko zavolal: „Spomeňme si na všetko dobro, ktoré nám princezná darovala! Dobré srdce je silnejšie než každý vietor!“
V tej chvíli sa stalo niečo zvláštne. Zo spomienok zvieratiek vyrástla sila, tichá, teplá a žiarivá. Bola to sila vďačnosti, lásky a priateľstva. Obklopila princeznú ako červený makový plášť a vietor začal slabnúť.
„Nie!“ zavyl zlomyseľný vietor. „To nie je možné!“
Ale bolo. Lebo zloba je silná len dovtedy, kým sa jej niekto bojí. Proti pravému dobru však nemá moc. Vietor sa scvrkol na malý poryv, prešuchol sa pomedzi kamene a stratil sa kdesi v horách.
Zvieratká vyslobodili princeznú a vydali sa s ňou na cestu domov. Keď sa po mnohých dňoch vrátili na makové pole, kvety sa opäť vztýčili, motýle začali tancovať a vrabce spievali hlasnejšie než kedykoľvek predtým.
Od toho dňa princezná vedela, že dobro, ktoré rozdáva, sa raz vráti späť. A zvieratká vedeli, že aj malé srdcia dokážu veľké veci, keď bijú spolu.
A keď sa v lete prejdete okolo červeného makového poľa a vietor len jemne pohladí kvety, možno začujete tichý smiech princeznej a šepot zvieratiek, ktoré ju tak veľmi milovali.
A tak sa ich príbeh skončil šťastne, ako sa na pravú rozprávku patrí.
