Túto rozprávku si môžete aj vypočuť…
V malom veselom mestečku, kde domy svietili ako dúha a ulice voňali po čerstvom pečive, žil klaun menom Bublinko. Na tvári mal vždy široký úsmev a oblečenie, ktoré nosil, bolo posiate farebnými bodkami. Na hlave mal klobúk, ktorý sa vždy veselo zatočil, keď spravil piruetu. Bublinko bol obľúbený po celom meste pre svoje vystúpenia, na ktorých predvádzal rôzne triky, ktoré vždy všetkých rozosmiali.
Každý piatok večer sa na hlavnom námestí mesta zišli deti aj dospelí, aby sa stali súčasťou jeho čarokrásneho predstavenia. Bublinko vždy začínal tým, že z veľkého čarovného klobúka vytiahol zvieratká vyrobené z balónov a rozdával ich vysmiatym deťom, ktoré sa z toho veľmi tešili. Potom predvádzal kúzla, ktoré boli plné prekvapení: z prázdného vedra vyčaroval farebné stuhy, a keď zapískal na píšťalku, okolo námestia sa začali vznášať mydlové bubliny.
Jedného večera však prišla zima skôr ako obvykle. Bublinko, ako vždy, začal svoje predstavenie, no prudký vietor rozfúkaval všetky jeho mydlové bubliny, a mráz zatiaľ v jeho vedre zamrazil všetky farebné stuhy. Keď sa snažil vyčarovať zvieratko z balónu, balón praskol od chladu. Deti sa začali schovávať pod plášťami svojich rodičov, pretože sa začalo stmievať a zima bola čoraz intenzívnejšia.
Bublinko sa snažil zachovať úsmev, ale v jeho srdci to pociťoval inak. Keď predstavenie skončilo a všetci rýchlo odišli hľadať teplé útočisko pred chladom, Bublinko zostal stáť uprostred prázdneho námestia, obklopený rozfúkanými zvyškami svojich čarov. Sám pod zimnou oblohou sa cítil, ako keby niečo v jeho vnútri zamrzlo. Od toho dňa sa Bublinkovo srdce stalo smutné a jeho úsmev sa stratil. Už nevedel, ako rozveseliť mesto, ktoré ho tak milovalo. Z veselého klauna sa stal smutný klaun.
Dni plynuli a Bublinko strávil veľa času sám, sediac na lavičke v parku, kde kedysi rozosmieval náhodných okoloidúcich. Jeho smutný pohľad bol pre deti neznesiteľný. Vždy, keď ho videli takého sklamaného, ich srdiečka sa plnili smútkom. Vedeli, že musia niečo urobiť, aby ich milovanému klaunovi vrátili úsmev.
Najodvážnejšia skupinka detí sa rozhodla požiadať o pomoc samotného kráľa klaunov, ktorý žil na vrchu najvyššieho kopca v krajine, v paláci plnom zrkadiel a vtipných obrazov. Po dlhej ceste plnej hádaniek a skladačiek, ktoré museli deti vyriešiť, aby mohli pokračovať ďalej, konečne dorazili k bránam jeho farebného paláca.
Kráľ klaunov, veselý starý pán s dlhým, zvlneným fúzom a červeným nosom, ich privítal s otvorenou náručou. Po vypočutí ich príbehu o smutnom Bublinkovi sa zamyslel a tajomne usmial popod svoje zvlnené fúzy. Potom vytiahol zo svojho veľkého klobúka malú truhličku, ktorá svietila ako zlatý poklad.
„Deti moje,“ povedal kráľ klaunov, „vnútri tejto truhličky je niečo veľmi špeciálne. Je to esencia pravej radosti, ktorú každý klaun potrebuje, aby mohol svoje srdce naplniť šťastím. Vráťte sa s ňou k Bublinkovi a povedzte mu, aby ju otvoril pri svetle prvých ranných lúčov. Potom musí každému, koho stretne, rozdať kúsok tej radosti. Len tak sa môže jeho vlastná radosť navrátiť.“
Deti, plné nádeje, vzali truhličku a s úsmevmi na tvárach sa vydali späť do mesta. Vedeli, že práve našli spôsob, ako vrátiť Bublinkovi radosť z vystúpení. Srdcia sa im plnili očakávaním, keď si predstavovali, ako sa ich obľúbený klaun opäť rozžiari.
Keď sa deti vrátili do mesta, niesli so sebou truhličku plnú nádeje. Našli Bublinka stále sediaceho na tej istej lavičke v parku, no tentoraz ho ožiarili prvé ranné lúče slnka, ktoré sa pomaly prebíjali cez koruny stromov. S úsmevmi na tvárach a s truhličkou v rukách k nemu pristúpili.
„Bublinko, priniesli sme ti dar od kráľa klaunov,“ povedala malá Maja, kým mu podávala záhadnú truhličku.
Bublinko ju vzal do rúk, s otázkou v očiach a zvedavosťou v srdci. Keď ju otvoril, z truhličky sa vyliala dúha svetla, ktorá osvetlila celý park a odrážala sa v tancujúcich kvapkách rosy. Z truhličky sa začal vznášať jemný prach, ktorý sa pomaly usádzal na Bublinkovej tvári, a ako sa ho dotkol, jeho smútok sa začal meniť na úsmev.
Pohľad na túto zmenu vyvolal u detí radostný smiech. Bublinko sa postavil a s novonadobudnutou energiou začal rozdávať kúsky esencie radosti každému, koho stretol. S každým rozdaným úsmevom sa jeho vlastný úsmev stával širším a srdce šťastnejším. Mesto sa opäť naplnilo radosťou a smiechom, a Bublinko bol opäť obklopený deťmi a dospelými, ktorí prišli zažiť jeho čarovné predstavenia.
A tak Bublinko opäť rozdával radosť ako predtým a mesto bolo plné smiechu a šťastia. Od tej chvíle všetky deti z mesta vedeli, že aj najmenší skutok láskavosti môže priniesť veľkú zmenu a vrátiť radosť do života tých, ktorí ju stratili. Radosť, ktorú rozdávame ostatným, sa nám vždy vráti späť, a to hlavne vtedy, keď to najviac potrebujeme.
Zaujímavé informácie pre deti
