Kdesi hlboko v zelených lesoch sa blyšťalo veľké jazero. Cez deň sa na jeho hladine prechádzalo slnko ako zlatá loďka a vietor si pošepkával s vlnkami. V noci nad ním žiarili hviezdy a jazero vyzeralo, akoby v sebe skrývalo celý vesmír.
V tom jazere žil vodník. Volal sa Vodička. Mal zelený, trošku krivý klobúk vyzdobený lesklými šupinkami, ktoré sa trblietali ako rybie oči. V ruke nosil dlhý palcát z rákosia a jeho koža mala všetky odtiene zelenej – od svetlej ako jarný lístok až po tmavú ako hlboká voda. Oči mu svietili ako kvapky rosy v rannom slnku.
Vodička nebol obyčajný vodník. Bol to strážca jazera. Každý deň čistil brehy od konárikov a špiny, chránil ryby a žabky, polieval lekná, keď dlho nepršalo. Všetko v jazere ho poznalo a malo rado. Len jediné mu chýbalo – kamarát.
Zvieratá v lese síce občas prišli k vode, srnky sa prišli napiť, vtáky si sadali na vetvičky a spievali, vážky tancovali nad hladinou. Ale žiadne zvieratko sa s vodníkom nevedelo rozprávať tak, ako by si prial. Nevedeli pochopiť jeho vtipy a nikto sa s ním nevedel smiať až tak, že by ho boky rozboleli.
A tak vodník Vodička často sedával večer na svojom obľúbenom kameni pri brehu. Nohy mal ponorené vo vode, palcát opretý o plece a ticho si povzdychol:
„Ach, keby som mal aspoň jedného skutočného kamaráta…“
Jedného slnečného dňa zablúdil k jazeru Miško. Mal oči hnedé ako lesné oriešky, na hlave strapaté vlasy a v srdci kopu zvedavosti. Mal rád stromy, kamienky, potôčiky aj všetky živočíchy, ktoré stretol.
Keď zrazu zbadal, ako sa z hladiny vynára zelená postava v klobúku, úplne stuhol. Oči sa mu otvorili dokorán a srdce mu začalo biť ako bubon.
„To je určite vodník!“ prebehlo mu hlavou.
V dedine počul všelijaké príbehy – že vodníci sú čudní, že zbierajú ľudské duše do hrnčekov. Miško nevedel, čomu veriť, a tak ostal stáť na brehu ani prikovaný.
Vodička si ho chvíľu ticho prezeral. Hneď cítil, že tento chlapec je iný. V očiach mal iskričky odvahy a láskavosti. Vodník sa pomaly vynoril, nechcel Miška vystrašiť, a usmial sa:
„Ahoj, Miško,“ povedal mäkkým hlasom. „Som vodník Vodička, strážca tohto jazera. Neublížim ti. Naopak – bol by som rád, keby sme boli kamaráti. Čo ty na to?“
Miško prekvapene zamrkal.
„Ty… vieš, ako sa volám?“
„Jazero mi šepká veľa vecí,“ usmial sa Vodička. „A voda nikdy neklame.“
Miško bol ešte stále trochu vyľakaný, ale hlas vodníka znel tak pokojne a láskavo, že sa mu srdce pomaly upokojilo. Urobil krok bližšie k vode.
„A čo tu robíš celý deň sám, Vodička?“ spýtal sa opatrne.
„Starám sa o jazero a o všetkých, čo v ňom žijú,“ vysvetlil vodník. „Ale vieš… bolo by mi veselšie, keby som mal po boku priateľa.“
Miško sa chvíľku zamyslel. Potom sa usmial:
„Tak… môžem byť tvoj kamarát, ak chceš.“
A tak začalo jedno veľké priateľstvo. Od toho dňa chodil Miško k jazeru každý možný večer aj popoludnie. Vodička mu ukázal kúzelný svet, o ktorom sa iným deťom ani nesnívalo.
Najprv ho naučil, ako sa nebáť vody.
„Dýchaj pomaly, zadrž dych, zavri oči a ver vode,“ šepkal mu.
Miško sa ponoril, cítil, ako ho voda nežne objíma. Zistil, že sa dokáže potopiť hlbšie a hlbšie.
Pod hladinou objavil mäkký vodný mach, ktorý sa vlnil ako zelené vankúše. Plával s rybkami, ktoré pri uchu šepkali tiché príbehy o svojich cestách po jazere. Objavili malý ostrov z lekien, na ktorý sa dalo vystúpiť bosými nohami. Listy lekien boli pevné a chladivé, kvety voňali sladko a jemne.
„Toto je môj najtajnejší kútik,“ povedal vodník. „Sem privediem len skutočných priateľov.“
Spolu sa plazili podvodnými tunelmi, objavovali skrýše rakov, počúvali, ako voda v úzkych chodbičkách šumí ako čarovná hudba. Z dna jazera zbierali žiarivé kamienky – každý mal inú farbu. A keď ich položili na slnko, vyzerali ako malá dúha. Na brehu stavali hrad z blata, halúzok a korienkov. Žabky im k tomu kvákali ako orchester. Smiali sa tak, až sa voda na hladine triasla od radosti.
Jedno ráno však jazero zobudil čudný zvuk. Nebol to spev vtákov ani šumenie vetra. Bol to rachot motorov. K jazeru sa blížili veľké autá. Boli hlučné a ťažké. Ich pneumatiky ničili jemné kvety pri ceste a vyháňali vtáky zo stromov. Keď prišli až k brehu, ľudia z nich začali vyhadzovať odpadky – fľaše, plechovky, čierne vrecia plné špiny.
Voda zahučala smútkom, ryby v nej prestrašene zabehli do hlbín, žubrienky sa schovali pod kamene. Lekná sa zľaknuté privreli.
Miško stál vedľa vodníka a cítil, ako mu zviera hrdlo.
„Vodička, keď budú takto jazero špiniť, všetko tu zomrie!“
Vodník smutne prikývol:
„Viem. Voda ochorie, ryby odplávajú, žabky zmiznú a ja… ja ostanem sám. Ale sám to nezastavím.“
Miško si zahryzol do pery. V tej chvíli vedel, že nesmie len ticho stáť.
„Počkaj na mňa. Čoskoro som späť!“ zvolal a rozbehol sa domov.
Na druhý deň ráno sa pri jazere ozýval šum. Bol to šum detských hlasov. Miško totiž večer vyrozprával všetkým spolužiakom v škole, čo sa deje. Povedal im aj o vodníkovi Vodičkovi a o tom, ako jazero potrebuje pomoc.
Niektoré deti najprv neverili, že vodník existuje. Ale všetky verili tomu, že čistá príroda je dôležitá. A tak prišli. Prváci aj štvrtáci, dievčatá aj chlapci, malí aj veľkí. Každý si zobral niečo – niekto vrecúško, niekto farbičky a kartón na transparent, niekto len svoje odhodlané srdce.
Postavili sa okolo jazera a chytili sa za ruky. Vytvorili dlhú živú reťaz, ktorá chránila vodu ako múr. Spievali pesničky o stromoch a riekach, držali farebné transparenty:
„NEŠPIŇTE NAŠE JAZERO!“
„VODA JE ŽIVOT!“
„JAZERO JE NÁŠ KAMARÁT!“
Keď sa autá opäť priblížili, vodiči uvideli prstenec detí, ich vážne oči a pevné ruky. Jedno auto zastalo, potom ďalšie. V kabínach bolo ticho. Dospelí si uvedomili, že tieto deti majú pravdu. Hanbili sa za svoje správanie. Otočili autá a pomaly aj s odpadkami odišli preč.
Voda sa rozvlnila šťastím. Ryby vyskočili nad hladinu, akoby zatlieskali plutvami. Žabky rozospievali jazerný zbor, vtáky prileteli späť na konáre stromov. Jazero bolo zachránené.
Keď sa les opäť upokojil, vodník pristúpil k Miškovi. V očiach mal vďačný lesk.
„Miško,“ povedal nežne, „zachránil si moje jazero. Bez teba a tvojich kamarátov by som to nedokázal. Chcem ti poďakovať.“
Z vrecka svojho kabátika vytiahol niečo malé a trblietavé. Bola to šupina – nie obyčajná, ale čarovná. Modrá ako najhlbšia časť jazera. Jemne žiarila, aj keď slnko zašlo za oblak.
„Toto je moja najkrajšia šupina,“ povedal Vodička. „Dávam ti ju ako dar priateľstva. Keď si ju priložíš k srdcu a pomyslíš na mňa, budeš môcť plávať pod vodou ako ja – bez strachu a bez toho, aby si sa musel nadýchnuť vzduchu. Ale pamätaj, používať ju máš len vtedy, keď budeš jazero chrániť alebo mu pomáhať. Nikdy nie na zlobu.“
Miškovi sa rozžiarila tvár.
„Sľubujem,“ povedal vážne. „Budem chrániť jazero, teba aj všetko, čo v ňom žije.“
Vodička sa usmial, až mu z očí na hladinu spadlo pár šťastných kvapiek.
Od tej chvíle sa stal Miško skutočným kamarátom jazera. Každé leto sa vracal späť. Spolu s vodníkom čistili brehy, pomáhali zraneným vtáčikom, oslobodzovali zachytené rybky a učili ďalšie deti, ako si prírodu vážiť.
Miško už nemal z vodníka strach. Vedel, že skutočné priateľstvo je silnejšie než akékoľvek strašidelné rozprávky. A všetky deti v dedine sa naučili, že aj malé ruky dokážu veľké veci, keď držia spolu.
Jazero zostalo čisté a tiché, ale nikdy nie smutné. V jeho srdci vládol pokoj a radosť. Vo dne sa na hladine smialo slnko, v noci nad ním strážili hviezdy. A ak sa niekedy zatúlaš hlboko do lesa a započúvaš sa, možno začuješ tiché šumenie. To si vodník Vodička a Miško šepkajú svoje ďalšie dobrodružstvá.
A kým budú v lesoch deti, ktoré majú odvahu a dobré srdce, dobro a priateľstvo vždy zvíťazia nad zlými vecami.
Zaujímavé informácie pre deti
