Rozprávku na vypočutie nájdete na konci stránky!
Dávno-pradávno, v čarovnej krajine plnej tajomstiev a záhad, žil maličký škriatok menom Bibo. Už na prvý pohľad bolo jasné, že Bibo je úplne iný než ostatní škriatkovia v jeho horskej osade. Zatiaľ čo sa mnohí z nich radi držali pri svojich chalúpkach a starali sa o rodinné záhradky, Bibo túžil objavovať svet. S odvahou v srdci a iskričkou zvedavosti v očiach sa každý deň vyberal na dlhé cesty.
Rád sa túlal hlbokými lesmi, kde ste na každom kroku mohli nájsť skryté zákutia plné mäkkého machu a kvitnúcich rastlín. Les často napĺňalo veselé švitorenie vtáčikov, bzukot včiel a tajomné šelesty, ktoré Biba lákali všetko skúmať. Občas ho nohy zviedli až na vrcholky snehobielych hôr, z ktorých mal nádherný výhľad na krajinu dole – na zelené pláne, zvlnené kopce aj trblietavé bystriny. Sem-tam sa vybral aj do tmavých jaskýň, kde hľadal ukryté poklady. A všade, kam sa pozrel, čarovná príroda mu pripravila nejaké prekvapenie: či už to bola blyšťavá kvapka rosy, alebo prelet veselej vážky, ktorej krídla sa leskli vo svetle lúčov.
Ako plynul čas, Bibo sa na svojich potulkách naučil nájsť vzácne kryštály, lesklé ozdôbky ukryté medzi skalami a trblietavé kúsky drahokamov zahrabané v zemi. Tieto poklady si ukladal do batôžteka, ktorý nosil stále na svojom chrbte. No povráva sa, že tam toho mal toľko, až sa mu batoh nedal ani zapnúť! Keď poklad narástol do obrovských rozmerov, rozhodol sa, že ho zakope v truhlici na bezpečnom mieste uprostred hôr.
Bol to chladný, ale slnečný deň, keď si vybral tajnú lúku vysoko v horách, ktorá bola obklopená mohutnými kameňmi. Bál sa však, že by mohol niekto jeho vzácny poklad nájsť a ukradnúť, preto ho ukryl naozaj dôkladne. Snáď až pridôkladne… Pretože prešlo pár mesiacov, prišla jar a on si zrazu nedokázal spomenúť, kde svoj vzácny poklad ukryl. Bibo mal hlavu v smútku.
Hľadal a hľadal, prešiel takmer každý kút lesa, vyšplhal sa na skalnaté vrcholy a neváhal nazrieť ani do deravých kmeňov starých stromov. Márne. Po mnohých dňoch bezúspešného pátrania bol unavený, hladný a zúfalý. Pochopil, že sám si s touto úlohou neporadí. A tak mu na um prišli dvaja kamaráti, ktorých vždy obdivoval pre ich schopnosti: vlk Rino a líška Lila – najlepší stopári v celej krajine.
Rino bol mocný vlk so sivou srsťou a bystrými očami, ktoré v šere lesa žiarili ako hviezdy na nočnej oblohe. Lila zas mala nádhernú, hrdzavo-oranžovú srsť a chvost taký huňatý, že pri behu vyzeral ako jemný obláčik. Keď Bibo zaklopal na ich brlôžtek, vlk s líškou neváhali. Vedeli, že škriatok je poctivý, dobrý a vždy ochotný pomôcť. Rozhodli sa preto, že mu jeho poklad pomôžu nájsť.
Vydali sa spolu na dlhú cestu cez hory, cez husté ihličnaté lesy, kde na vysokých smrekoch poskakovali veveričky a sem-tam sa medzi majestátnymi bukmi mihla plachá srnka. Niektoré zvieratká im radili, iné im ukazovali skryté chodníčky či skrýše. No výsledok bol vždy rovnaký – poklad stále nenašli. Až jedného dňa stretli malú veveričku, čo práve chrumkala lieskovce. Volala sa Zipka a hovorilo sa o nej, že pozná každý strom, každý koreň a každú skalu v celom okolí. Rozpamätala sa, že raz na jednej lúke vysoko v horách videla škriatka kopať do hliny.
„Viete, pri tom veľkom plochom kameni, ktorý sa skláňal ako obor smerom k údoliu!“ pípla ako ozvena. „Presne tam by ste to mali hľadať!“
Tej noci prenocovali v malej chatrči postavenej medzi hustými smrekmi, kde sa zahriali pri jemne pukotajúcom ohni a pochutnali si na teplej polievke, ktorú Lila uvarila z lesných byliniek. Pod hviezdnou oblohou si rozprávali, aké je dôležité pomáhať si navzájom, a ako niekedy stačí aj radosť z toho, že môžu byť spolu. Bibo pochopil, že jeho priatelia mu prinášajú oveľa viac ako akýkoľvek lesklý drahokam.
Na druhý deň sa všetci traja vybrali k tajomnej lúke, o ktorej hovorila Zipka. Vlk Rino a líška Lila pohotovo využili svoj výborný čuch a ihneď začali ovoniavať zákutia, kde by sa mohol nachádzať zakopaný poklad. Bibo sa snažil rozpamätať, pri ktorom kameni kopal, no všetky vyzerali rovnako a škriatkovi sa v hlave miešali spomienky. Už-už si začínal myslieť, že je všetko márne, keď sa vlk Rino náhle zastavil pri jednom z kameňov a zavolal Lilu, aby prišla bližšie. Vzápätí začala hrabať packou do zeme. Zrazu sa zablýskalo niečo farebné!
„Pod týmto kameňom je to!“ vykríkol Rino hrdým hlasom.
Keď vyhrabali drevenú truhličku plnú drahých kameňov, trblietavých šperkov a všelijakých drobných vzácností, Bibo bol celý bez seba od radosti. Tak dlho po tom poklade pátral a teraz ho konečne objavil! S vďakou sa obrátil na Rina a Lilu, chcel ich ihneď odmeniť a darovať im časť svojho pokladu.
No líška Lila s úsmevom pokrútila hlavou a Rino ňufákom jemne pošuchol Biba po pleci. „Nepotrebujeme odmenu,“ riekol vlk milým hlasom, „teší nás najmä to, že sme ti mohli pomôcť, a že sme mohli byť spolu.“
A vtedy si Bibo uvedomil, že aj keď je jeho truhlička plná lesklých drahokamov, najväčším pokladom v jeho živote sú priatelia – také poklady si nekúpite za žiadne bohatstvo na svete. A s týmto poznaním sa všetci traja pobrali späť do škriatkovej osady. Cestou sa družne rozprávali, smiali a každý, koho stretli, mohol vidieť, že tieto tri bytosti spája pevné a krásne puto priateľstva.
Odvtedy už Bibo nikdy nezabudol, že občas potrebujeme pomoc od druhých a že niekedy je dobré sa o svoje poklady i radosť podeliť. A keď na námestí v osade zazrel malé škriatkovské deti, ktoré nemali veľa hračiek, bez váhania im podaroval zopár pekných kamienkov zo svojho nájdeného pokladu. Veď práve tak sa učíme dobre žiť – stačí sa deliť, pomáhať a mať na pamäti, že najlepšia pomoc je tá, pri ktorej nečakáme nič na oplátku. A tak Bibo, vlk Rino a líška Lila žili šťastne, s pokladom plným vzácnych priateľstiev, ktoré sa trblietali v ich srdciach ako tie najkrajšie drahokamy.
