Kedysi dávno, v malom príjemnom zálive na okraji modrého mora, žili morské vlny. Tieto vlny neboli len také obyčajné ako všetky ostatné. Boli to malé, ale živé vlny, ktoré nikdy neposedeli. Jednoducho povedané, boli riadne nezbedné. Namiesto toho, aby sa jemne hojdali na hladine a tancovali pod slnečnými lúčmi, stále vymýšľali nové spôsoby, ako si užiť zábavu na úkor všetkých, ktorí sa odvážili vstúpiť do ich kráľovstva.
Prví, kto na vlastnej koži pocítili nezbedné vlny, boli plavci. Každý deň, keď sa ľudia rozhodli vychutnať si osviežujúci kúpeľ, vlny ich prenasledovali a začali ich potápať. Ledva sa jeden plavec odvážil ponoriť hlavu pod vodu, už sa na neho valila vlna a poriadne ho vyšpliechala. Niektorí plavci sa dokonca ani nedostali k tomu, aby sa ponorili, pretože ich vlny prevrátili skôr, ako sa nadýchli. Po celom okolí sa potom ozýval zlomyseľný smiech nezbedných vĺn.
Potápači, ktorí sa odvážne ponárali do morských hlbín, aby objavili krásy podmorského sveta, mali ešte väčšie problémy. Akonáhle sa potopili, vlny ich začali nemilosrdne ťahať za plutvy, víriť vodu a vnášať piesok do ich masiek tak, aby nič nevideli. Bolo to, akoby sa tie nezbedné vlny sprisahali a chceli im pokaziť každý pokus o preskúmanie korálových útesov.
A surfisti? Tí mali naozaj ťažké časy. Zakaždým, keď sa niektorý z nich pokúsil chytiť správnu vlnu a predviesť svoje kúsky, vlny sa naraz zmenili. Buď sa zmenšili a rozplynuli skôr, ako sa surfista dostal na ich vrchol, alebo sa náhle zdvihli tak, že ho prevrátili a jeho dosku nechali odplávať ďaleko na more, kde sa s ňou nezbedné vlny hrali.
Ani ryby a ďalší morskí obyvatelia neunikli pozornosti nezbedných vĺn. Kedykoľvek sa delfíny rozhodli, že sa spolu zahrajú, vlny im nedovolili predvádzať ich nádherné skoky alebo ich tlačili na plytčinu, odkiaľ sa museli rýchlo vracať do hlbokej vody. Malé morské živočíchy, ktoré sa schovávali v morských riasach, boli často náhle vytrhnuté zo svojho úkrytu a ocitli sa v neznámych vodách. Tam sa nevedeli zorientovať a hrozilo im nebezpečenstvo od predátorov.
Vlny sa z tejto svojej nezbednosti náramne tešili a nikdy si nemysleli, že ich zábava môže mať koniec. Avšak jedného dňa, keď sa vlny hrali obzvlášť nezbedne, sa na oblohe náhle zjavili temné mraky. Vietor začal fúkať silnejšie a silnejšie, až sa zmenil na burácajúcu búrku. Vlny sa snažili udržať na hladine, ale vietor bol príliš mocný. Zrazu ich začal tlačiť smerom k brehu.
Vlny sa pokúšali vzpierať, skákali a špliechali, ale všetko bolo márne. Silný vietor ich hnal čoraz bližšie k piesočnatej pláži, až napokon všetky vlny jedna po druhej skončili na brehu. Tam sa rozplynuli a zmizli v piesku, kde už nemali šancu niekomu robiť zle. Pobrežie ostalo tiché, more sa upokojilo a vlny zmizli z povrchu zeme.
Od toho dňa sa more stalo opäť bezpečným miestom pre všetkých plavcov, potápačov, surfistov aj morských živočíchov. A hoci nikto už nikdy nepočul o nezbedných vlnách, každý si ich príbeh pamätal ako varovanie, že aj najväčšia zábava môže mať svoj koniec, ak je na úkor druhých.
Zaujímavé informácie pre deti
