V nádhernom lese, kde košaté stromy siahali až do neba a kvety na okolitých lúkach kvitli v najpestrejších farbách, žila malá veverička menom Lenka. Jej hrdzavá srsť a veľké čierne oči rozcítili každého návštevníka lesa. Tí ju často kŕmili rôznymi pochúťkami a veverička Lenka sa vôbec nemusela starať o zháňanie potravy. Brať si potravu od ľudí nebolo také namáhavé, ako keď si ho musela nazbierať sama. A tak časom Lenka úplne zlenivela. Kým jej kamaráti usilovne zhromažďovali zásoby na zimu, ona sa radšej hrala, oddychovala a čakala na návštevníkov lesa, ktorí ju nakŕmia.
„Lenka, mala by si si robiť zásoby. Zima tu bude čoskoro,“ poučovali ju kamarátky veveričky.
„Ale čoby, zima je ďaleko. Dnes si oddýchnem a zajtra… zajtra uvidím,“ odpovedala im Lenka.
Leto sa pomaly menilo na jeseň, stromy sa sfarbovali do teplých odtieňov oranžovej, červenej a zlatej. Les bol plný zrelých orechov, žaluďov a bobúľ. Všetky zvieratká si začali robiť zásoby. Ježkovia zbierali jablká a hrušky, veveričky si plnili svoje nory orechmi. Lenka sa však lenivo pretiahla na konári stromu a povedala si: „Zima je ešte ďaleko, času na hromadenie zásob mám dosť.“
Dni ubiehali a na zem začali padať listy. V lese fúkal studený vietor a krajinu pokryl prvý sneh. Tento rok prišla zima skôr, ako Lenka očakávala. Keď sa prebudila vo svojej útulnej ale prázdnej nore, pocítila hlad. Vyšla zo svojho úkrytu a uvedomila si, že všetko je pokryté snehom. V okolí už nenájde nič, čím by mohla zaplniť svoje prázdne bruško.
„Počkám, kým pôjdu okolo nejakí ľudia. Tí ma nakŕmia,“ bezstarostne utrúsila veverička.
Nasledujúce dni plynuli rýchlo a v zlom počasí do lesa nikto nechodil. Lenka mala obrovský hlad. Neostávalo jej nič iné, len opustiť pohodlie svojej nory a skúsiť nájsť niečo pod zub. Začala hľadať po lese, ale všetky orechy a žalude boli skryté pod vrstvou snehu. Uvedomila si, že teraz už žiadne jedlo nenájde. Zúfalo bežala k svojim kamarátkam veveričkám. „Pomôžte mi, prosím!“ prosila so slzami v očiach. „Nechystala som si zásoby a teraz nemám čo jesť.“
Veveričky sa na ňu súcitne pozreli. „Lenka,“ povedala najstaršia z nich, „vždy sme ťa varovali, že musíš byť pripravená na zimu. Napriek tomu, že si nás nepočúvla, pomôžeme ti. Poď, podelíme sa s tebou o naše zásoby.“
Prišiel aj ježko Janko a priniesol Lenke niekoľko jabĺk a hrušiek. „Neboj sa, Lenka,“ povedal Janko. „Zima je dlhá, ale my ti pomôžeme.“
Medveď Martin pribehol s veľkým kusom medového plastu. „Všetci sme v tomto lese kamaráti,“ povedal s úsmevom. „Musíme si pomáhať.“
Lenka bola dojatá. Vďaka štedrosti a priateľstvu svojich kamarátov prežila zimu. Každý deň si pripomínala, ako bola lenivá, a že už nikdy nesmie zanedbávať prípravy na zimu. Keď sa vrátila jar a sneh sa roztopil, Lenka bola prvá, ktorá začala zbierať zásoby. Pracovala usilovne po celé leto a jeseň. Hneď ako nazbierala dostatok zásob pre seba, pomáhala s prípravami na zimu aj svojim priateľom.
Od tej doby Lenka už nikdy nezabudla, aké je dôležité byť pripravená a ako veľmi jej pomohli jej priatelia. A tak žili všetci šťastne a spokojne v nádhernom rozprávkovom lese, kde bolo priateľstvo a pomoc vždy na prvom mieste.
Zaujímavé informácie pre deti
