Letný večer v malej dedinke pod kopcami bol tichý. Len z neďalekého lesa sa ovývalo klopanie ďatla. Teplý vánok jemne hojdal listy stromov a slnko sa už pomaly schovávalo za obzor. Deti z dediny sa už dlho tešili na tento deň, pretože mali ísť prvýkrát spoločne stanovať na veľkú lúku za potokom. Zbalili si spacáky, baterky a obrovskú radosť, pripravené na nezabudnuteľné nočné dobrodružstvo pod holým nebom.
Všetci skákali od nadšenia, okrem najmenšieho Jožka. Jožko mal veľké hnedé oči a srdiečko plné obáv, pretože sa veľmi bál tmy. Keď videl, ako sa obloha pomaly sfarbuje do tmavomodra a tiene stromov sa predlžujú, začal cúvať k svojmu domu so slzami na krajíčku. Pevne stisol svojho plyšového medvedíka a tichým hláskom povedal, že do žiadneho stanu nejde, pretože v tme sa určite schovávajú strašidlá.
Staršie deti sa ho hneď snažili upokojiť. „Jožko, tma je len obrovská mäkká deka, ktorou sa svet prikrýva, keď ide spať,“ vysvetľoval mu kamarát Kubko. „V tme nie sú žiadne strašidlá, sú tam len tie isté stromy a kvietky, ktoré tam stoja aj cez deň,“ pridala sa milo Johanka. Jožko však len smutne pokrútil hlavou, pretože jeho strach bol oveľa silnejší ako všetky ich pekné a rozumné slová.
Vtom si Johanka niečo všimla pri neďalekom kríku. Nad lúkou sa začali objavovať drobné, blikajúce svetielka, ktoré tancovali vo vzduchu ako malé stratené hviezdičky. Boli to usilovné svätojánske mušky, ktoré jemne osvecovali steblá trávy. Johanke sa v očiach zablysol úžasný nápad. Poprosila deti, aby na ňu chvíľu počkali a bleskovo utekala domov.
O malú chvíľu pribehla späť s veľkou papierovou krabicou. Boli v nej farebné lampióny, ktoré im zostali zo slávnosti letného slnovratu. Deti nelenili a spoločne začali lampióny vešať na nízke konáre stromov a na drevené kolíky priamo okolo svojich stanov. Do každého lampiónu vložili malé bezpečné svetielko na baterky.
Keď ich všetky rozsvietili, celá lúka sa zrazu premenila. Rozžiarila sa jemným, teplým svetlom žltých, červených a modrých lampiónov. Tieto farby spolu s poletujúcimi svätojánskymi muškami vytvorili z tmavej nočnej lúky to najkrajšie a najbezpečnejšie miesto na svete. Johanka podala jeden malý žltý lampión priamo Jožkovi do ruky.
„Pozri, Jožko, tam, kde je čo i len trochu svetla, nemá tma žiadnu moc,“ povedala mu s láskavým úsmevom. Jožko sa nesmelo poobzeral a zistil, že stany teraz vyzerajú ako malé svietiace hríbiky v rozprávkovom lese. Jeho strach sa zrazu rozplynul ako ranná hmla a na tvári sa mu objavil široký, spokojný úsmev. Zistil, že tma vôbec nie je strašidelná, keď ju rozžiaria pekné farby.
V tú noc nikto zo stanov nezatvoril vchodový zips. Deti ležali vo svojich teplých spacákoch, cítili sa bezpečne chránené jemným svetlom lampiónov a cez otvorené stany pozerali priamo na nočnú oblohu. Jožko ležal vedľa Johanky a spoločne nadšene počítali padajúce hviezdy. Malý chlapec sa v tú noc naučil dôležitú vec. Aj tá najväčšia tma sa dá poraziť, ak máte pri sebe dobrých priateľov a kúsok žiarivého svetla.
Páčila sa vám rozprávka?
Podporou projektu svetrozpravok.sk mi pomôžete tvoriť ďalšie príbehy pre deti.
