Na kraji malej dedinky stál útulný domček s červenou strieškou, za ktorým sa rozprestierala zelená lúka plná margarétok, ďateliny a voňavých byliniek. Na tej lúke býval capko, biely ako obláčik, s malými zahnutými rožkami a veselými očkami, ktoré sa vždy ligotali od radosti.
Tento capko nechodil ako iné zvieratká. On si stále poskakoval. Poskočil k plotu, poskočil ku stromu, poskočil ku studničke a potom zasa späť na lúku. Keď ráno vyšlo slniečko, capko si radostne poskočil. Keď zafúkal vetrík, capko si poskočil ešte vyššie. A keď mal dobrú náladu, čo bolo skoro stále, skákal tak veselo, až sa zdalo, že tancuje.
Malá Katka, ktorá bývala v domčeku, ho mala veľmi rada. Každé ráno mu niesla čerstvú trávu a smiala sa, keď capko od radosti hopkal okolo nej.
Lenže jedného dňa bolo všetko inak. Slniečko svietilo, vtáčiky spievali, tráva sa jemne kolísala vo vetre… ale capko neskákal. Stál pri plote, hlávku mal trochu sklonenú a pozeral smutne do zeme. Katka sa hneď zľakla.
„Capko, čo sa stalo?“ spýtala sa a pohladila ho po mäkkej srsti.
Capko len ticho zamečal: „Mééé…“
Katka začala bádať, prečo je capko smutný. Najprv mu pozrela na ušká. „Nie, ušká máš v poriadku.“
Potom mu pozrela na noštek. „Aj noštek je dobrý.“
Pozrela mu chvostík. „Aj chvostík sa vrtí.“
Nakoniec si kľakla celkom dolu a opatrne sa pozrela na jeho kopýtka. A vtedy to uvidela. V jednom malom kopýtku sa leskol drobnučký klinec.
„Joj, capko môj, veď to musí bolieť! Preto neskáčeš!“ zvolala Katka.
Hneď utekala po dedka, ktorý práve na dvore opravoval starú lavičku.
„Dedko, poď rýchlo, capko má v kopýtku klinec!“
Dedko prišiel, sadol si k capkovi a pokojne povedal: „Neboj sa, capko. Pomôžeme ti.“
Katka capka hladila a tíško naňho rozprávala, aby sa nebál. Dedko vzal malé klieštiky, veľmi opatrne chytil klinec a jedným jemným potiahnutím ho vytiahol von.
„Hotovo,“ usmial sa.
Katka capkovi kopýtko jemne očistila a opäť ho pohladila. „Teraz už bude dobre.“
Capko najprv opatrne zdvihol nožku. Potom ju položil na zem. Skúsil jeden malý krôčik. Potom druhý.
Katka aj dedko ani nedýchali. A zrazu capko veselo zatrepotal uškami, poskočil raz, poskočil druhý raz… a potom začal skákať ešte radostnejšie než predtým.
Hop! Hop! Hop!
Katka sa rozosmiala. „Už je ti dobre!“
Capko sa točil dookola, poskakoval po lúke, pri plote, pri stromčeku aj pri studničke, akoby chcel dobehnúť všetky skoky, ktoré musel vynechať. Slniečko mu svietilo na bielu srsť a on vyzeral ako malý mäkučký obláčik, ktorý sa od radosti vznáša nad trávou.
Dedko sa usmial a povedal: „Vidíš, Katka, niekedy stačí malá vec, aby niekoho veľmi trápila. A keď si to všimneme a pomôžeme, radosť sa rýchlo vráti.“
Katka capka objala okolo krku. „Ja ťa budem vždy pozorne sledovať, capko.“
Capko jej nežne štuchol hlávkou do pleca, akoby jej chcel poďakovať. Potom vyskočil tak vysoko, že sa Katka od smiechu chytila za bruško.
Od toho dňa Katka dobre vedela, že keď niekto zrazu nie je veselý ako zvyčajne, môže ho niečo trápiť, aj keď to na prvý pohľad nevidno. A capko? Ten zasa každé ráno vítal deň svojim najradostnejším poskakovaním. A keď na lúke zaznelo veselé hop, hop, hop, všetci v okolí vedeli, že capko je opäť šťastný.
