Na okraji veľkej záhrady, kde voňala levanduľa, šumeli brezy a večer sa nad trávou vznášali zlaté svetielka svetlušiek, žila mladá komária slečna Norika. Bola drobná, ľahká ako pierko a veľmi pyšná na svoj dlhý, tenký sosák. Práve ním vedela robiť to, čo robili všetky komáre v jej rodine. Nenápadne si od ľudí odpiť trochu krvi a potom spokojne odletieť preč.
Norika bola bystrá, ale aj trochu márnivá. Často si uhládzala krídelká v odraze kvapky rosy a vravela si: „Aký mám krásny, rovný sosák! Veru niet krajšieho komára v celej záhrade.“
Jedného teplého letného večera zbadala v osvetlenej izbe otvorené okno. Aspoň sa jej to tak zdalo. Vo vnútri sa smiali deti, na stole horela lampička a Norika si pomyslela, že to bude jej veľká chvíľa.
„Len tichučko vletím dnu,“ zašepkala si. „Nikto si ma nevšimne.“
Rozletela sa rýchlo ako malý šíp. Letela rovno k oknu, vystrela sosák dopredu a… ťuk! prásk!
Narazila do čistučkého skla tak silno, až sa od neho odrazila a spadla na parapet. Všetko sa jej točilo pred očami. Keď sa konečne pozviechala a dotkla sa hlavy, zdesene vykríkla. Jej krásny sosák bol zlomený.
„Ach nie! Môj sosák! Môj prekrásny sosák!“ nariekala Norika a rozplakala sa tak drobnými slzičkami, že sa na parapete trblietali ako rosa.
Skúšala sa napiť, ale nešlo to. Skúšala letieť, akoby sa nič nestalo, no stále cítila, že už nie je taká ako predtým. Bez sosáka nemohla fungovať tak, ako bola zvyknutá.
Smutná odletela na terasu domu a sadla si do kúta k hlinenému kvetináču. Tam ticho sedela a pozerala sa na deti, ktoré si na stole vyložili džbán studenej malinovej limonády. Každé držalo v ruke pohár a z pohára trčala farebná slamka.
Jedno dievčatko sa hlasno zasmialo a povedalo: „Pozri, cez slamku sa pije oveľa ľahšie!“
Norike sa rozžiarili oči.
„Cez slamku…“ zašepkala. „Slamka je dutá. A môj sosák bol tiež dutý. Čo ak… čo ak si vyrobím nový?“
Bol to odvážny nápad. Taký odvážny, že sa jej od vzrušenia roztriasli krídelká.
Na druhý deň sa pustila do práce. Prehľadávala terasu, záhradu aj koše pri plote. V koši našla maličký pestrofarebný úlomok plastovej slamky. Taký drobný, že by ho človek sotva zbadal. Bol síce trošku krivý, ale Norike sa zdal nádherný.
„To je ono!“ zajasala.
Lenže keď si ho priložila na hlavu, spadol jej. Skúsila ho priviazať tenučkým vláknom z pavučinky, ale šmýkal sa. Skúsila jemné steblo trávy, duté a ľahučké, no pri prvom prudšom pohybe sa ohlo.
Norika sa však nevzdala. Celé dopoludnie skúšala jeden spôsob za druhým. Niekedy sa plastový kúsok nakláňal do strany. Inokedy bolo steblo príliš široké. Raz si dokonca omylom prilepila krídlo k listu mäty a chvíľu sa musela smiešne vykrúcať, kým sa oslobodila.
„Nevadí,“ vravela si vždy, keď sa niečo nepodarilo. „Ešte skúsim inak. Ešte múdrejšie.“
Napokon doletela k starej borovici, z ktorej po kôre stekala zlatistá smola. Bola lepkavá, voňavá a na slnku sa krásne leskla.
Norika si odobrala celkom maličkú kvapôčku, opatrne ju naniesla na miesto, kde mala zlomený sosák, a k nej priložila ten najlepší kúsok svojej mikro-slamky — pestrofarebný, ľahký a dutý.
Chvíľu ani nedýchala. Slamka držala. Norika pomaly pohla hlavou doprava. Potom doľava. Urobila malý oblúčik vo vzduchu. A potom veľký. Náhradný sosák držal pevne!
Od radosti vyletela vysoko nad terasu a jej nové „zobáčikové“ dielo sa na slnku lesklo na zeleno, ružovo aj modro. Vyzerala síce trochu nezvyčajne, ale aj veľmi originálne. Od toho dňa ju v záhrade všetci poznali ako Noriku so slamkovým sosákom. Už nebola pyšná na to, že je dokonalá. Bola pyšná na to, že sa nevzdala.
A keď niektorý mladý komárik nariekal, že sa mu niečo nepodarilo, Norika mu s úsmevom vravela: „Keď stratíš niečo dôležité, ešte to neznamená, že je koniec. Niekedy práve vtedy dostaneš ten najlepší nápad.“
A tak sa v záhrade dlho rozprával príbeh o malej komárej slečne, ktorá narazila do skla, zlomila si sosák, no vďaka odvahe a vynaliezavosti si vytvorila nový. Pretože šikovná hlavička a nevzdajné srdce dokážu zachrániť takmer každú situáciu.
Zaujímavé informácie pre deti
