V ďalekej, slnkom zaliatej krajine žil jeden veľmi zvedavý a neúnavne ukecaný papagáj menom Pepe. Jeho pierka hrali všetkými farbami dúhy a jeho zobák sa hádam ani na chvíľu nezavrel. Všetci v okolí už dobre poznali jeho hlas, lebo Pepe neprestajne štebotal, opakoval slová, vymýšľal vtipy a sám sa nahlas smial. Nikdy nečakal, či niekto iný chce niečo povedať, jednoducho rozprával a rozprával, kým mu nedošiel dych. A keď mu už trochu dych dochádzal, len sa rýchlo nadýchol a hneď pokračoval ďalej.
Každé ráno Pepe prelietaval ponad strakaté strechy v maličkej dedinke, kde býval, a tešil sa z toho, čo všetko sa dozvedel, keď načúval rozhovorom ľudí na trhu. Lenže Pepe väčšinou iba hltal všetko, čo počul, a ani na chvíľu sa nezamyslel, čo hovoria ostatní. On sa totiž namiesto počúvania stále snažil rozprávať. V dedinke ho už každý poznal: „Aha, to je Pepe, ten papagáj, čo nikdy neprestane rozprávať!“
Jedného rána, keď slnečné lúče ako obvykle prebúdzali dedinku, stalo sa niečo zvláštne. Pepe sa prebudil, otvoril zobák a… nič. Ani hláska. Pokúsil sa to znova, no slová, ktoré mu inokedy tak ľahko plynuli zo zobáka, neboli nikde. Pepe sa cítil strašne. Vždy bol tým najukecanejším papagájom na svete a zrazu nedokázal vysloviť ani jedno jediné slovo. Zdesený a zúfalý odletel preč, aby našiel vysvetlenie. Netušil, čo sa mohlo stať, no bol odhodlaný to zistiť za každú cenu.
A tak sa Pepe vydal na dlhú cestu, ktorej cieľom bola tajomná džungľa, o ktorej kedysi počul od starších papagájov. Rozprávali mu, že je plná prekrásnych vodopádov, hučiacich riek a farebných kvetov s omamnou vôňou. Vraj tam žijú aj mimoriadne múdre zvieratá a medzi nimi aj starý papagáj, ktorý vraj vie takmer o všetkom na svete. Pepe s nádejou dúfal, že práve tam nájde odpoveď, prečo stratil svoj hlas.
Po niekoľkých dňoch namáhavého letu, počas ktorého Pepe stretol rôzne vtáky, motýle a dokonca aj zvedavú opicu, sa mu naskytol pohľad na bujnú, zelenú džungľu. Koruny vysokých stromov vlniace sa v jemnom vánku vyzerali ako zelenejace sa more. Niekde v diaľke bolo počuť jemný hukot vodopádu. Pepe sa tu cítil taký malý, no zároveň cítil aj veľké odhodlanie nájsť odpovede.
Hoci slová mu zrazu neprichádzali na myseľ, Pepe vedel, že musí aspoň naznačovať, o čo mu ide. Keď narazil na prvé exotické vtáky s dlhými perami, pokúšal sa im vysvetliť, že nemôže rozprávať. Vtáky naňho nedôverčivo hľadeli, krútili hlavami a len netrpezlivo poletovali okolo. Nerozumeli, prečo sa neozve aspoň typickým pískaním. Pepe bol nešťastný – ako sa tu dozvie niečo, keď nedokáže rozprávať?
Putoval džungľou ďalej, občas odpočíval na tienistých konároch a pozoroval život okolo seba. Všimol si, ako si malé vtáčiky vzájomne pomáhajú pri stavaní hniezda, ako sa opice delia o banány a ako si jaguár s leopardom potichu striehnu na korisť. Pepe ich nemohol osloviť, no napriek tomu sa začal učiť vnímať okolitý svet inak než predtým – začal pozorovať a skutočne počúvať.
Po chvíľach tichého sledovania, keď už slnko pomaly klesalo za obzor a džungľa sa chystala na večer, zazrel Pepe v diaľke veľkú, mohutnú palmu, na ktorej vrcholci si niečo žiarivo červené čechralo perie. Bol to starý papagáj, o ktorom sa rozprávali legendy – jeho farby boli sýte a bohaté, no pierka pri korienkoch už mali strieborný nádych, akoby sa ich dotkol sám čas.
Pepe sa odhodlal priletieť bližšie. Starý papagáj sa naňho zahľadel a pokojne sa opýtal:
„Hľadáš niečo, mládenec? Vyzeráš, akoby ti na srdci niečo veľmi ležalo.“
Pepe chcel odpovedať, no opäť nezaznelo ani slovo. Naprázdno otváral a zatváral zobák, no žiadny zvuk z neho nevyšiel. Starý papagáj naklonil hlavu na stranu, akoby rozumel, čo sa deje.
„Tak ty si prišiel o hlas?“ spýtal sa jemným šepotom, ktorý však napriek tomu znel múdro a vážne. „A hľadal si ma, aby som ti pomohol?“
Pepe len nemo prikývol a cítil slzy v očiach, pretože si uvedomil, aký je bez svojho hlasu bezmocný. Starý papagáj rozprestrel svoje krídla, zatváril sa prísne i milo zároveň a po chvíli ticha pokračoval:
„Mladý papagáj, poviem ti príbeh: V neďalekej dedinke žil kedysi papagáj, ktorý rozprával od rána do večera, no nikdy nikoho nepočúval. Jeho duša túžila podeliť sa o všetko, čo videl, ale nevedel sa zastaviť. Až jedného dňa mu vietor odfúkol všetky slová, pretože jeho srdce sa nenaučilo počúvať. Keď ostal ticho, vydal sa hľadať odpovede. A vieš, čo zistil?“ Starý papagáj sa uprene zadíval na Pepeho.
Pepe najprv otvoril zobák, a potom znova len nemo prikývol.
„Zistil, že je dobré nielen rozprávať, ale aj počúvať. Lebo ak nerozumieme tomu, čo hovoria iní, nemôžeme im skutočne porozumieť. A navyše prichádzame o všetku tú múdrosť, o všetky príbehy, ktoré sa dejú okolo nás.“
Starý papagáj sa odmlčal, akoby dával Pepemu čas na premýšľanie. V džungli sa zatiaľ celkom zotmelo a ozvalo sa tajuplné kričanie nočných vtákov. Pepe si v tej tme pripadal malý a zraniteľný, ale zároveň cítil, že všetko začína lepšie chápať. Celé hodiny a dni, kým sem dorazil, vlastne nikomu nič nemohol povedať, a tak bol nútený len počúvať a pozerať. Zrazu si uvedomil, že vďaka tomu veľa zistil o zvieratách v džungli. Všimol si aj veci, ktoré by mu predtým unikli.
„Ale ako mám získať svoj hlas späť?“ chcel sa opýtať Pepe, no stále to nedokázal nahlas povedať.
„Začni načúvať tomu tichu v sebe,“ akoby za neho odpovedal starý papagáj. „Neprestávaj pozorovať svet a prírodu. A až nastane pravá chvíľa, tvoje slová sa vrátia, no tentoraz nebudú len na to, aby si hovoril. Budú aj na to, aby si priniesol radosť iným – a aby si vedel vypočuť ich radosť aj starosti.“
Pepe sa v tej chvíli rozhodol, že sa vráti do svojej dedinky, kde vždy tak nepretržite rozprával. Vráti sa ako nový papagáj, ktorý chce nielen zabávať a rozprávať zaujímavé príhody, ale aj vypočuť si, čo hovoria iní. Starý papagáj sa za ním usmial, akoby mu čítal myšlienky, a vybral sa na nočný let ponad temné stromy.
Ráno slnko opäť pozlátilo listy v džungli. Pepe vstal, pretrel si zobák krídlom a vydal sa na spiatočnú cestu. Tentoraz si všímal aj jemný šelest listov, švitorenie vtáčikov, šuchot drobných jašteríc na machu. Každý hlas džungle mu znel ako čarovná pieseň. A on, hoci nahlas nerozprával, sa v duchu na všetko pýtal a počúval odpovede prírody.
Po dlhom lete sa konečne ocitol nad strechami dedinky. Boli presne také, aké si ich pamätal, a predsa všetko pôsobilo akosi pokojnejšie. Pepe pristál na konáriku najväčšieho stromu na námestí a porozhliadol sa. Dedinčania si ho okamžite všimli: „Aha, to je Pepe, ten ukecaný papagáj!“ vykríkol jeden. „Ale prečo je tak ticho?“ čudoval sa ďalší.
Pepe sa odhodlane nadýchol. Skúsil pohnúť zobákom… a zrazu z neho vyšlo tiché, ale jasné: „Dobrý deň.“ Všetci stíchli, lebo Pepe nikdy predtým nepovedal niečo tak stručné. Pepe sa nadýchol ešte raz a pokračoval: „Prepáčte, že som stále rozprával a nikdy vám nedal priestor povedať niečo. Teraz by som si rád vypočul vás.“
Obyvatelia dediny ostali príjemne prekvapení. Starostka dedinky, ktorá sa práve vynorila z malého obchodu, sa usmiala a vysvetľovala Pepemu, že ak chce skutočne rozumieť ľuďom, musí ich nechať hovoriť a pozorne ich počúvať. Pepe jej vážne prisľúbil, že to urobí. Odvtedy sa v dedinke veľa zmenilo. Pepe už nebol iba tým urozprávaným papagájom, ale stal sa takým, čo vedel nielen zvesela rozprávať vtipy a historky, ale aj so záujmom načúvať cudzím príbehom a radostiam či starostiam ostatných.
A tak sa Pepe poučil, že slová sú krásne a dokážu potešiť, rozosmiať aj povzbudiť, no občas je naozaj dôležité byť aj ticho a nechať iných vyjadriť sa. Slová k nemu neodmysliteľne patrili a on ich nakoniec získal naspäť – ale až vtedy, keď pochopil, že rozprávať je dar, ktorý si treba vážiť a dobre ho používať. A od toho dňa sa nad dedinou z času na čas ozve veselý vtáčí smiech. Po ňom však vždy nasleduje chvíľa ticha, kedy Pepe počúva, čo chcú povedať ostatní. Kto by si bol pomyslel, že jeden ukecaný papagáj môže získať takú dôležitú múdrosť?
Zaujímavé informácie pre deti
