V ďalekom zelenom lese, kde sa obraz vysokých smrekov odrážal na hladine horského jazera, žila veselá a zvedavá kukučka. V lese jej nikto nepovedal inak ako Kuka. Bola to nádherná vtáčia slečna so striebristosivým perím, ktoré sa pod slnečnými lúčmi ligotalo ako poklad. Jej jasné, bystré očká sa vždy žiarivo leskli, akoby sa v nich odrážali všetky tajomstvá, ktoré v lese číhali.
S príchodom teplých jarných lúčov vydávalo Kukino hrdlo tie najkrajšie lesné piesne. Spievala tak prenikavo a melodicky, že pri jej hlase stíchli aj starí vĺčkovia ukrývajúci sa v húštine. Každé ráno, ešte za šera, rozozvučala vzduch svojim mohutným „ku-ku, ku-ku,“ až sa lístie na stromoch chvelo. Takto Kuka oznámila, že jar je tu a všetko opäť ožíva.
V lese však nežila sama. Boli tu aj ďalší vtáčí priatelia – strakoš Fero, vrúcny kamoš s čierno-bielym perím, ktorý robil rozruch veselým skákaním po konároch. Potom drozdica Dorka – útla, ale odvážna speváčka, ktorej piesne rozvoniavali ako rozkvitnuté kvietky a vždy vyčarovali úsmev na tvári každému, kto ju začul. A jastrab Hubert, trochu vážny, ale spravodlivý ochranca lesa, ktorý dozeral na poriadok zhora a ctil si všetky vtáčie pravidlá.
Keď jar dospela do svojej najkrajšej podoby, stromy sa obliekli do jasnej zelene, kvety rozvili všetky svoje lupienky a hmyz bzúkal na každom kroku, prišiel čas hniezdenia. Väčšina vtákov začala vo veselom rytme stavať hniezda. Vzduchom sa tiahli pramienky vetvičiek, stebiel trávy a malých pierok. Usilovné vtáčie rodinky si šikovne pripravovali bezpečné obydlia pre svoje budúce potomstvo.
Kuka bola asi priveľmi zamyslená do svojho mocného spievania. Kým všetky vtáčie mamičky kládli krásne vajíčka do svojich vlastných hniezd, ona nie a nie zistiť, ako a kde by mala to najvhodnejšie hniezdo vybudovať. Konáriky sa pokúšala ukladať krížom-krážom, no vždy sa jej rozutekali kade-tade. Raz jej vetvička spadla na zem, inokedy jej uletelo steblo trávy. Keď konečne hniezdo bolo ako tak postavené, zdalo sa jej krehké a nestabilné. To všetko ju poplietlo, až sa rozhodla poradiť s hovorcami lesa – so slávikom Pankrácom a so sovou Hedvigou, ktorá vedela o lese skoro všetko.
Na starom dube, kde táto dvojica často vysedávala, zaspievala Kuka svoju prosbu:
„Pankrác, Hedviga, moji drahí dvaja,
každé vtáča už si hniezdo stavia.
Len mňa v srdci máta starosť,
zo stavania hniezda nemám radosť.
Kam uložím svoje krásne vajíčka?
Aj ja chcem byť vzorná mamička.“
Pankrác i Hedviga sa na seba pozreli. Stará sova chvíľu pohojdávala hlavou a potom múdrym hlasom zahúkala:
„V lese je miesto pre každého vtáčieho hosťa,
niekedy však treba hľadať cestu, čo nám život dopraje.
Možno tvoja cesta bude iná než všetkých naokolo,
no v rozdieloch tkvie naša sila a povzbudenie.
Skús hľadať priateľskú pomoc, nie vždy stačí len vlastná ruka.“
Tieto slová dali kukučke Kuke nádej. Začala v lese pozorovať, ako si vtáci stavajú hniezda. Drozdica Dorka si robila malé okrúhle hniezdo pri potôčiku. Strakoš Fero si vybral zasa vyššie konáre, kde mal rozhľad na všetky strany. Ale Kuke sa nijaké hniezdo, do ktorého nakukla, nezdalo pre ňu hodné. „Ja takúto stavbu nezvládnem,“ pomyslela si smutne, keď si predstavila, koľko trpezlivosti a námahy to stojí.
Po dlhých dňoch pokusov a slepých uličiek sa Kuka zverila drozdici Dorke. Tá ju vypočula s plným porozumením a súcitom, a odvetila jej:
„Ja ti rada pomôžem so stavbou, milá Kuka. No ak cítiš, že to naozaj nejde, môžeme vymyslieť niečo iné. Tvoje vajíčka je predsa dôležité ochrániť.“
Kuka sa usmiala, lebo zacítila, že má priateľov, na ktorých sa môže obrátiť. A tak v nej pomaly rástla myšlienka, ktorá sa však zdala zvláštna a neslýchaná:
„Možno by som svoje vajíčka mohla vložiť k vám, aby som si bola istá, že budú v bezpečí. Potom budem strážiť okolie, aby sa k hniezdu nepriblížil nejaký votrelec.“
Drozdica Dorka sa na ňu pozrela najprv trošku prekvapene, no napokon prikývla: „Vieš, Kuka, nechcem ťa od toho odhovárať. My všetci tu v lese si pomáhame. Ale bude to nezvyčajné!“ Podporu vyjadril aj strakoš Fero, ktorý rád experimentoval: „Máš moju plnú dôveru, Kuka! Nemohla si si vybrať lepších lesných kamarátov na takýto plán.“
A tak sa Kuka, Dorka a Fero pustili do netradičného dobrodružstva. Kuka zniesla svoje vajíčko do bezpečného hniezda, kde sa spolu s vajíčkami drozdice Dorky bude cítiť ako vo vatičke. Kuka sa takto postarala, aby vajíčko neležalo samotné na chladnej zemi, a zároveň pomáhala strážiť hniezdo. Sedávala na vrcholci stromu a dávala pozor, či sa náhodou neblíži lasica alebo jastrab. Samozrejme, priateľský jastrab Hubert sľúbil, že malým vtáčatám neublíži. Ctil si lesný pokoj a dozeral na rovnováhu.
Kým sa kukučkino vajíčko zahrievalo pod krídlami Dorky, Kuka mohla letieť zisťovať dôležité správy z iných kútov lesa – či majú vtáky dosť potravy, či nepotrebujú pomoc. Vďaka tomu sa z Kuki stal vzácny posol, ktorý vždy vedel načas zalarmovať kamarátov, ak sa niečo dialo. A tak bolo o vajíčka dobre postarané a Kuka sa mohla venovať tomu, v čom bola výnimočná – svojmu silnému hlasu, bdelému pozorovaniu a pomoci iným.
Čas plynul a do krásnych hniezd lesných vtákov pribúdali malé štebotavé mláďatká. Každé vtáčatko sa povyvaľovalo, precvičilo si krídla a voňavý vzduch ich vedno volal objavovať. Kuka s radosťou chodila svoje mláďatká pozerať a hrdo im ukazovala všetko, čo v lese bolo zaujímavé – naučila ich skúmať, kde nájsť chutné chrobáčiky, a vyškoliť sa v krikom „ku-ku“, ktorý vedel prilákať každú pozornosť. Boli šťastné a veselé, pretože vedeli, že majú mamu s výnimočným spevom a ešte výnimočnejšou odvahou robiť veci inak.
A tak sa odvtedy medzi vtákmi hovorí, že kukučky kladú vajíčka do cudzích hniezd. Nie je to však preto, aby ubližovali iným vtáčikom, práve naopak – potrebujú pomoc, keďže si ťažko stavajú vlastné hniezda, no za to sú úžasnými lesnými hlásnikmi. Vždy, keď sa v lese niečo deje, prvé to zakričia do diaľky.
Každý z nás môže byť vo viacerých veciach výnimočný. A niekedy aj iný či nezvyčajný spôsob života si zaslúži rešpekt. Občas potrebujeme od kamarátov pomoc, no aj my sami môžeme svoje okolie chrániť či potešiť tým, čo vieme najlepšie. A naše odlišnosti sú často dôvodom, prečo je svet taký pestrofarebný a zaujímavý.
Zaujímavé informácie pre deti
