V malom domčeku s modrými okenicami žilo dievčatko Eliška. Zo všetkého na svete najviac milovala tanec. Aspoň si to o sebe myslela. Veľmi rada sa pozerala, ako tanečnice na javisku ľahko skáču, točia sa a ukláňajú sa za veľkého potlesku. Pred zrkadlom si skúšala pôvabné pózy, dvíhala ruky nad hlavu a predstavovala si, že má na sebe trblietavé šaty a celé divadlo obdivuje práve ju.
„Raz zo mňa bude slávna tanečnica,“ hovorievala pyšne.
Bol tu však jeden malý problém. Eliška vôbec nechcela trénovať.
Keď jej mama povedala: „Poď, ukážem ti základné kroky,“ Eliška si povzdychla, že ju bolí noha. Keď ocko navrhol: „Skús každý deň aspoň chvíľu cvičiť,“ Eliška sa tvárila, že je príliš unavená. A keď jej rodičia vysvetľovali, že každý úspech potrebuje čas, trpezlivosť a poctivý tréning, len nespokojne našpúlila pery.
„Ja nechcem stále cvičiť,“ hundrala. „Ja chcem už teraz krásne tancovať ako hviezda!“
Jedného popoludnia, keď jej mama opäť láskavo pripomenula, že sny sa splnia ľahšie tým, ktorí pre ne aj niečo urobia, Eliška sa urazila. Vybehla po drevených schodoch až na povalu a schovala sa do starej skrine, kde voňalo drevo, levanduľa a trošku prach.
„Nikto mi nerozumie,“ zamrmlala si. „Ja by som tancovala najkrajšie na svete, keby som len mala tie správne topánky… alebo nejaké kúzlo.“
Ako tak sedela v polotme, zbadala v zadnom rohu skrine starú vyrezávanú škatuľu. Bola ozdobená drobnými zlatými hviezdami a na veku mala vyblednutý nápis: Amália Drozdová – tanečnica Národného divadla.
Eliške sa rozbúchalo srdce. Opatrne škatuľu otvorila. Vo vnútri ležali nádherné tanečné topánočky. Boli jemné, krémové, s hodvábnymi stužkami a mali na špičkách vyšité malé strieborné kvietky. Vyzer yčajne aj čarovne zároveň.
„Ach…“ zašepkala Eliška. „Tieto museli patriť skutočnej hviezde.“
Len čo si ich obula, podlaha pod ňou jemne zažiarila. Zo skrine zavial teplý voňavý vánok, ktorý sa točil do kruhu, a zrazu sa povala stratila. Eliška ucítila, akoby sa vznášala na mäkkom oblaku.
Keď otvorila oči, stála uprostred rozprávkovej krajiny. Všade okolo nej sa leskli strieborné jazierka, stromy mali listy ako z hodvábu a kvety sa pri hudbe samé pohupovali do rytmu. Na mramorovom nádvorí pred trblietavým zámkom tancovali princezné v dlhých šatách a víly s ligotavými krídlami.
Jedna z princezien k nej pristúpila a milo sa usmiala.
„Vitaj, Eliška. Čakali sme ťa.“
„Vy viete, kto som?“ vyhŕklo dievčatko.
„Samozrejme,“ zasmiala sa drobná víla. „Do tejto krajiny prichádzajú deti, ktoré túžia po kráse, pohybe a radosti. No len tie, ktoré sa chcú aj niečo naučiť, v nej môžu zostať.“
Eliška sa narovnala. To predsa nebude ťažké, pomyslela si. Veď má čarovné topánočky.
Hudba sa rozozvučala. Eliška sa rozbehla na nádvorie a chcela sa hneď otočiť ako princezné. Lenže zakopla o vlastnú nohu, zamávala rukami ako veterný mlyn a mäkko dopadla do záhonu modrých zvončekov. Víly sa však nesmiali. Pomohli jej vstať.
„Topánočky ti nepožičajú zručnosť,“ povedala najstaršia princezná jemne. „Len ti otvoria dvere.“
Potom sa začalo učenie. Princezné ju učili držať chrbát rovno, ľahko našľapovať a trpezlivo opakovať tie isté kroky, kým si ich telo nezapamätá. Víly ju zas učili tancovať s radosťou, s fantáziou a s ľahkosťou srdca. Keď spravila chybu, nik ju nepokarhal. Len skúsili krok ešte raz. A potom ešte raz. A potom znovu.
Eliška sa čudovala, koľko úsilia sa skrýva za krásou, ktorú predtým obdivovala len z diaľky. Niekedy ju boleli lýtka, inokedy sa jej nechcelo. Ale zakaždým, keď sa hudba rozliala krajinou, pocítila v sebe zvláštne šťastie. Zistila, že tanec nie je len o potlesku. Je aj o pohybe, vytrvalosti, radosti a o tom krásnom pocite, keď sa človek zlepšuje.
Jedného večera ju víly zaviedli k hladine jazera, v ktorom sa odrážali hviezdy.
„Pamätaj si,“ povedala víla so striebornými krídlami, „fantázia a tvorivosť nám môže otvoriť dvere do nádherných svetov. No aby sme v nich mohli naozaj tancovať, musíme im vykročiť v ústrety vlastnými nohami.“
Eliška sa zadívala na svoj odraz. Už nevidela dievčatko, ktoré chcelo všetko bez námahy. Videla niekoho odvážnejšieho, usilovnejšieho a veselšieho.
Vtom sa krajina rozžiarila, hudba stíchla a všetko sa začalo pomaly rozplývať. Keď Eliška znovu otvorila oči, sedela na povale v starej skrini. Na nohách mala ešte stále čarovné topánočky. Z prízemia bolo počuť mamin hlas.
„Eliška, kde si?“
Dievčatko vybehlo dolu po schodoch, objalo mamu aj ocka a povedalo:
„Mali ste pravdu. Ak chcem byť dobrou tanečnicou, musím trénovať. Ale teraz už viem, že to nemusí byť nuda. Môže to byť aj krásne dobrodružstvo.“
Od toho dňa Eliška naozaj cvičila. Nie preto, že musela, ale preto, že chcela. Pri každom kroku si predstavovala princezné, víly, hviezdne jazero a čarovnú krajinu, kam sa dostala v topánočkách slávnej tanečnice.
A hoci sa z nej nestala hviezda za jediný deň, tanec jej prinášal niečo ešte vzácnejšie: radosť, silu, fantáziu a vieru, že sny sa dajú premeniť na skutočnosť, keď im pomôžeme vlastnou usilovnosťou.
A čarovné topánočky? Tie už Eliška nepotrebovala. Ich najväčšie kúzlo totiž nebolo v tom, že vedeli tancovať samy. Ich kúzlo bolo v tom, že naučili Elišku tancovať srdcom.
Páčila sa vám rozprávka?
Podporou projektu svetrozpravok.sk mi pomôžete tvoriť ďalšie príbehy pre deti.
