V malej nore pod starým lieskovým kríkom žila myška Mila. Bola drobná, zvedavá a zo všetkého najviac milovala syr. Mala rada syr mäkký, tvrdý, voňavý aj taký, čo sa jej sotva zmestil do labiek.
Každý večer sedávala pred norou a pozerala na nočnú oblohu. A vždy, keď sa na nej objavil veľký žltkastý mesiac, Mile sa rozžiarili očká.
„Ach!“ vzdychala zasnene. „Pozrite sa na ten obrovský kus syra! Keby som sa k nemu len raz dostala, hostila by som sa celé dni!“
Ostatné myšky sa pri tom smiali.
„Mila, to nie je syr,“ vravela jej kamarátka Bibi. „To je mesiac.“„Na oblohe nevisí večera,“ smiala sa myška Lili. „Len sa ti to tak zdá.“
No Mila len mávla labkou.
„Vy tomu nerozumiete. Ja predsa syr spoznám na prvý pohľad! A toto je ten najväčší syr, aký som kedy videla.“
Odvtedy na mesiac myslela každý deň. Pri zbieraní semienok, pri upratovaní nory, dokonca aj vo sne. Predstavovala si, ako doň zahryzne, aký bude mäkký a chutný a ako sa všetky myšky budú čudovať, že mala pravdu.
Jednej tichej noci, keď všetci už spali a len cvrčky bolo počuť v tráve, vyšla Mila opäť pred noru a zahľadela sa hore.
„Mesačný syr,“ zašepkala. „Keby som sa k tebe aspoň mohla dostať.“
Vtom sa stalo niečo zvláštne. Z jasného mesiaca sa spustil tenký strieborný lúč. Najprv sa len trblietal vo vzduchu ako niť z hodvábu, no potom sa natiahol až k zemi rovno pred Milu. Jemne sa kolísal, akoby ju pozýval. Myška neverila vlastným očiam.
„To je cesta!“ vykríkla nadšene. „Mesiačik ma volá na hostinu!“
Bez rozmýšľania sa chytila lúča a začala po ňom šplhať. Stúpala vyššie a vyššie. Pod ňou zostával krík, lúka, les aj malá myšacia nora. Vietor jej čechral fúziky a hviezdy sa trblietali celkom blízko.
Keď konečne dorazila hore, ocitla sa na povrchu mesiaca. Rozhliadla sa. Všade navôkol bolo ticho. Sivý prach. Skaly. Jamky. Ani omrvinka syra. Ani vôňa. Ani chuť. Len prázdne, studené svetlo.
Mila ostala stáť celkom nehybne.
„To… to nie je syr,“ zašepkala sklamane.
Skúsila si odhryznúť z malého kamienka, no hneď ho vypľula.
„Fuj! Veď je to len kameň a prach!“
V tej chvíli si spomenula na svoje kamarátky. Na Bibi aj Lili. Hovorili jej pravdu. Ona však nechcela počúvať.
Zrazu jej prišlo veľmi smutno. Na mesiaci bola sama. Nebolo sa s kým rozprávať, ku komu sa pritúliť, ani s kým sa zasmiať. Chýbal jej domov, teplo nory aj hlas kamarátok. Sadla si do mesačného prachu a rozplakala sa.
„Ach, mesiačik,“ vzlykala, „mýlila som sa. Mala som počúvať tých, ktorí ma mali radi a radili mi dobre. Prosím, pomôž mi dostať sa domov.“
Chvíľu bolo všade ticho. Potom sa mesiac akoby jemne rozžiaril. A z jeho okraja sa opäť spustil strieborný lúč, mäkký a žiarivý ako stuha.
Mila rýchlo vstala, poďakovala a opatrne zišla dolu. Čím bola nižšie, tým viac cítila vôňu trávy, lesa a domova. Keď konečne zoskočila na zem, od radosti pobozkala hlinu pri nore.
Ráno bežala za kamarátkami.
„Mali ste pravdu,“ povedala úprimne. „Mesiac nie je syr. A ja som bola hlúpa, že som vás nechcela počúvať.“
Bibi sa usmiala. „Hlavné je, že si doma.“
Lili ju pohladila labkou. „A že si sa poučila.“
Od toho dňa Mila stále rada pozerávala na mesiac. Už v ňom však nevidela chutný syr, ale krásne svetlo na oblohe, ktoré jej pripomínalo dôležitú vec: Nie každé želanie je múdre a nie každý sen je taký, ako sa zdá. Niekedy je dobré počúvať tých, ktorí nás majú radi, pretože pravda a láska nás dokážu ochrániť pred veľkým sklamaním.
Páčila sa vám rozprávka?
Podporou projektu svetrozpravok.sk mi pomôžete tvoriť ďalšie príbehy pre deti.
Zaujímavé informácie pre deti
