Rozprávku na vypočutie nájdete na konci stránky!
Po letnej búrke býva svet vždy trochu čarovný. Aj toho popoludnia sa obloha ešte len pomaly čistila od sivých oblakov. Kvapky dažďa sa ligotali na tráve ako drobné sklíčka, lístie stromov voňalo sviežo a z mokrej cesty stúpala jemná para. Nad dedinkou sa zrazu rozžiarila nádherná dúha. Široká, farebná a žiarivá, akoby ju niekto namaľoval priamo cez celé nebo.
Sestričky Olívia a Terezka stáli pri plote a hľadeli na ňu s otvorenými ústami. Olívia bola staršia, odvážna a plná nápadov. Terezka bola mladšia, veselá a zvedavá, s vrkôčikmi, ktoré jej pri každom kroku poskakovali.
„Pozri, Terezka!“ zvolala Olívia. „Dúha sa dotýka zeme niekde tam za lúkou!“
Terezka sa nadšene zatočila. „Myslíš, že tam naozaj je jej koniec?“
Olívia si založila ruky vbok. „To musíme zistiť.“
O päť minút už stáli obe pri bránke s bicyklami. Olívia mala modrý bicykel s košíkom a Terezka menší žltý s farebnou stužkou na riadidlách. Mama im ešte zabalila do batôžka fľašu s vodou a jablká.
„Nepôjdeme ďaleko!“ sľúbila Olívia.
„Len po koniec dúhy!“ dodala Terezka, akoby to bola tá najobyčajnejšia vec na svete.
Vyrazili po ceste, na ktorej sa ešte leskli maličké mláčky. Kolesá jemne špliechali a vetrík im hladil tváre. Dúha sa pred nimi stále ligotala, akoby ich niekam volala.
Na kraji dediny sedel na obrubníku Tomáš. Bol to chlapec asi vo veku Olívie, s rozstrapatenými vlasmi a tvárou tak znudenou, akoby sa celý svet rozhodol spať práve v deň, keď sa on chce hrať. Kopkal do kamienka a vzdychal.
„Ahoj, Tomáš,“ zavolala Olívia. „Nechceš ísť s nami?“
Tomáš pokrčil plecami. „Kam?“
Terezka sa naklonila k nemu a slávnostne zašepkala: „Hľadať koniec dúhy.“
Tomáš sa najprv zatváril, že je to hlúposť. Potom sa pozrel na oblohu. Dúha bola taká krásna, že sa mu v očiach zablyslo.
„A čo ak ho naozaj nájdeme?“ spýtal sa.
Olívia sa usmiala. „Tak to sa bez teba nezaobíde.“
O chvíľu už aj Tomáš šliapal na svojom červenom bicykli vedľa nich. Cesta ich viedla cez mokrú lúku plnú margarétok, ktoré po daždi skláňali svoje biele hlávky. V diaľke sa trblietala rieka. Dúha sa zdala byť práve za ňou.
„Tak tadiaľto!“ vyhlásila Olívia.
Keď prišli k rieke, zistili, že mostík, ktorý tam zvyčajne býval, odniesla silná voda o kúsok ďalej. Deti zosadli z bicyklov.
„Čo teraz?“ spýtala sa Terezka.
Tomáš si obzrel breh. „Tamto sú veľké kamene. Keď budeme opatrní, bicykle prenesieme.“
A tak pomaly, jeden druhému pomáhajúc, prešli cez rieku. Olívia niesla svoj bicykel, Tomáš pomáhal Terezke a Terezka sa pevne držala, hoci sa trochu bála. Voda pod nimi zurčala, ale všetci traja to zvládli.
„Prvá prekážka zdolaná!“ zajasala Terezka, keď stáli na druhom brehu.
Za riekou sa dvíhal vysoký kopec. Cesta naň bola blatistá a strmá. Čím vyššie šli, tým pomalšie sa im šliapalo. Terezka už funela a Tomášovi sa na čelo lepili mokré vlasy.
„Ja už asi nevládzem,“ povedala Terezka.
Olívia zosadla z bicykla. „Tak ho vytlačíme spolu.“
Tomáš hneď prikývol. „Poď, Terezka. My dvaja budeme tvoja horská pomoc.“
Tlačili bicykle do kopca krok za krokom, až napokon dorazili na vrchol. Tam sa pred nimi otvoril nádherný výhľad. Celá krajina sa leskla po daždi, strechy domov sa v diaľke ligotali a dúha sa zdala byť ešte bližšie.
„Určite je za tým lesom!“ ukázala Olívia.
Lenže les nebol vôbec riedky a veselý. Bol hustý, zelený a po daždi tmavý. Vetvy sa nízko skláňali, paprade siahali skoro po kolená a chodníček bol úzky a kľukatý.
Deti spomalili. Bicykle viedli vedľa seba a konáre im občas šteklili ramená.
Vtom začuli tiché vzdychanie. Pod kríkom sedel malý ježko a okolo neho boli po zemi rozkotúľané červené jabĺčka. Niektoré sa zastavili v machu, iné sa odkotúľali medzi korene vysokých stromov.
„Och, chúďatko!“ zvolala Terezka a hneď si kľakla.
„Asi si ich niesol domov,“ povedala Olívia.
Tomáš už zbieral jabĺčka do čiapky. Spolu ich všetky pozbierali a opatrne naukladali ježkovi k jeho nôžkam. Ježko sa na nich pozrel takými čiernymi očkami, akoby im chcel poďakovať. Potom si jedno jabĺčko oprel o chrbát a spokojne odcupital do lístia.
„Vidíte?“ usmial sa Tomáš. „Na tejto výprave sme už aj záchranári.“
Keď vyšli z lesa, slnko sa už začalo skláňať nižšie. Dúha bola stále pred nimi, akoby ich hravo lákala ďalej a ďalej. Deti dorazili na malú čistinku. Uprostred stála stará vŕba a pod ňou sa v tráve niečo ligotalo.
„Poklad!“ vykríkla Terezka.
Všetci traja sa rozbehli bližšie. No nenašli žiadnu truhlu, žiadne zlato ani drahokamy. Len kvapky dažďa na tráve, ktoré sa v slnku trblietali ako stovky diamantov. Okolo lietali motýle, vzduch voňal mokrou hlinou a zďaleka bolo počuť spev vtákov.
Deti sa zastavili a chvíľu len mlčky stáli. Tomáš sa potom ticho zasmial. „Myslel som si, že poklad bude niečo, čo sa dá schovať do vrecka.“
Olívia pokrútila hlavou. „Možno je poklad toto.“
„Čo?“ spýtala sa Terezka.
Olívia sa usmiala na ňu aj na Tomáša. „Že sme išli spolu. Pomohli sme si, prešli rieku, vyšli kopec, našli les, pomohli ježkovi… a bolo nám pritom krásne.“
Tomáš prikývol. Už nevyzeral unudene ani trošku.
Terezka sa rozosmiala. „Takže poklad je radosť?“
„Zdieľaná radosť,“ doplnil Tomáš.
A v tej chvíli sa im zdalo, akoby dúha žiarila ešte silnejšie. Nie preto, že by došli presne na jej koniec, ale preto, že pochopili niečo dôležité.
Nie všetky poklady sa ukrývajú v truhlách. Niektoré sa schovávajú v dobrodružstve, v pomoci druhým, v smiechu kamarátov a v ceste, na ktorú sa človek vydá s otvoreným srdcom.
Keď sa večer vracali domov, boli unavení, zablatení a šťastní. A hoci koniec dúhy nenašli tak, ako si ho predstavovali, odniesli si z výpravy niečo oveľa vzácnejšie. Zistili, že najkrajší poklad vzniká vtedy, keď sa radosť rozdelí medzi viacerých. A práve vtedy je radosti zrazu najviac.
Túto rozprávku si môžete aj vypočuť:
Páčila sa vám rozprávka?
Podporou projektu svetrozpravok.sk mi pomôžete tvoriť ďalšie príbehy pre deti.
Zaujímavé informácie pre deti
