Zuzka bola obyčajné dievčatko, ktoré milovalo hranie sa s kamarátmi, kreslenie a snívanie o všetkých možných veciach. Ale čítanie kníh ju vôbec nebavilo. Rodičia jej často rozprávali o tom, ako veľmi je čítanie dôležité, že jej môže otvoriť bránu do svetov plných dobrodružstiev. Ona sa však stále len mračila a krútila hlavou. „Knihy? Tie predsa zaberajú príliš veľa času. Prečo by som mala sedieť a čítať, keď si môžem pozrieť film, hrať sa vonku s kamarátmi alebo si zahrať hry na tablete?“ odpovedala rozhorčene rodičom.
„Raz to pochopíš,“ hovorila jej mama trpezlivo. „V knihách nájdeš príbehy, ktoré ti rozprúdia fantáziu a zavedú ťa na miesta, kde by si inak nikdy nešla.“
Jedného upršaného dňa, keď vonku padali kvapky dažďa tak husto, že sa nedalo nič robiť, mama navrhla niečo nové. „Poď so mnou do knižnice, Zuzka. Nemusíš si nič vybrať ani čítať, len sa pozrieme.“
Zuzka najskôr nechcela, ale čo iné mohla v takom počasí robiť? Nakoniec súhlasila. Knižnica bola oveľa väčšia, než si predstavovala. Veľké regály plné kníh s farebnými obálkami sa tiahli takmer až po strop. Všetko tam voňalo drevom a starým papierom. Niekoľko detí si tam potichu čítalo, ponorené do svojich kníh, akoby okolo nich nič iné neexistovalo. Zuzka prechádzala popri knihách a hoci sa nechcela priznať, niektoré obálky ju začali priťahovať. Boli na nich rôzne postavy, hrady, draci, hrdinovia v brneniach. No najviac ju zaujala jedna kniha, ktorá bola na spodnej poličke.
Obálka knihy bola krásna a jemne žiarila v slabom svetle knižnice. Bola na nej vyobrazená odvážna princezná, ktorá držala meč a okolo nej sa rozprestieral nádherný hrad. Zuzka knihu opatrne vzala do rúk a prelistovala prvé strany. Ani si nevšimla, ako sa jej pery jemne roztiahli do úsmevu. Hoci nechcela priznať, že by ju kniha zaujala, predsa len ju niečo nútilo čítať ďalej.
Keď otočila ďalšiu stránku, stalo sa niečo nečakané. Zrazu sa jej oči rozžiarili a okolo nej sa všetko začalo meniť. Farebné ilustrácie na stránkach sa rozhýbali, vietor jemne rozfúkal jej vlasy a knižnica sa začala rozmazávať. Keď si pretrela oči a znova ich otvorila, knižnica bola preč. Stála na lúke, ktorá bola pokrytá farebnými kvetmi, vysokými až po pás, a pred ňou sa objavila princezná z obálky knihy. Živá a plná života. Na hlave mala korunku a v ruke stále ten istý meč, ktorý vyzeral, akoby bol vyrobený z číreho svetla.
„Ahoj, Zuzka!“ oslovila ju princezná s úsmevom. „Som princezná Lívia a som rada, že si prišla. Naša krajina ťa potrebuje.“
„Ako vieš, kto som?“ opýtala sa Zuzka ohromene, stále neveriac vlastným očiam.
„Viem o tebe všetko,“ odvetila Lívia s tajomným úsmevom. „Tvoje srdce je plné odvahy, aj keď si to ešte neuvedomuješ. Potrebujem tvoju pomoc, aby sme spolu našli stratený zlatý kľúč. Ten kľúč dokáže otvoriť brány nášho kráľovstva a zachrániť ho pred hroznou kliatbou.“
Zuzka nevedela, čo má povedať. Bola zmätená, ale zároveň ju premohla zvedavosť. Kde sa to ocitla? Ako je možné, že sa všetko toto deje? A prečo práve ona má pomôcť? No napriek všetkým otázkam, niečo v nej zarezonovalo. Možno je to všetko len sen, ale bola pripravená ho preskúmať.
Spolu s princeznou sa vydala na cestu. Les, ktorým prechádzali, bol plný čudných tvorov – malých, huňatých bytostí, ktoré im šepkali zvláštne rady a viedli ich cez temné chodníky. Okolo nich sa vznášali svetielka, ako keby hviezdy zostúpili na zem. Každý kúsok lesa dýchal mágiou a Zuzka si uvedomovala, že je to miesto, ktoré by nikdy v skutočnom svete nezažila.
Po niekoľkých hodinách, ktoré ubehli ako minúty, došli k obrovskej rieke. Jej prúd bol taký silný, že ani princezná Lívia nevedela, ako sa cez rieku dostať. Zrazu sa z vody vynoril obrovský čierny drak. „Ak chcete prejsť,“ zareval drak, „musíte mi odpovedať na hádanku!“
Lívia sa zatvárila vážne a prikývla. Drak sa otočil k Zuzke a svojím hlbokým hlasom začal: „Čo je to, čo sa nikdy neunaví, stále sa to hýbe, no nikdy sa nevzdiali?“
Zuzka chvíľu rozmýšľala. „Rieka,“ povedala po chvíľke. „Je to rieka.“
Drak sa spokojne usmial, odletel preč a pred nimi sa vytvoril most zo zlatého svetla. Spolu s princeznou prešli na druhú stranu. Tam uprostred borovicového lesa našli obrovský strom. Pod jeho koreňmi sa trblietal zlatý kľúč, na ktorom sa odrážalo svetlo zapadajúceho slnka.
„Dokázali sme to,“ povedala princezná Lívia s úsmevom a odovzdala kľúč Zuzke. „Ty si bola tou, ktorá našla odpoveď. Bez tvojej pomoci by som to nikdy nedokázala.“
Keď Zuzka vzala kľúč do rúk, zrazu okolo nej znovu zafúkal vietor a všetko sa začalo točiť. Stránky knihy sa znova rozhýbali a ona sa ocitla späť v knižnici s knihou otvorenou na kolenách. Mala pocit, akoby prešlo len niekoľko sekúnd, ale zároveň prežila celé dobrodružstvo. Srdce jej ešte stále búchalo vzrušením z toho dobrodružstva. Pomaly zavrela knihu a spolu s mamou odišla späť domov.
Od toho dňa sa Zuzka do knižnice vracala pravidelne. Každá kniha ju znovu a znovu vtiahla do rozprávkových svetov, kde prežívala dobrodružstvá a stretávala sa s hrdinami, o ktorých nikdy predtým ani nesnívala. Už nebolo potrebné presviedčať ju o kráse čítania, pretože sama pochopila, aký úžasný svet sa skrýva medzi stránkami kníh.
Keď Zuzka vyrástla, uvedomila si, že aj keď tie dobrodružstvá naozaj nezažila, čítanie kníh bolo také pútavé, že sa cítila, akoby všetko prežila na vlastnej koži. Stačilo otvoriť knihu, a hneď bola späť vo svojich rozprávkových svetoch. Vďaka čítaniu spoznala čaro príbehov a pochopila, že knihy môžu byť najväčším dobrodružstvom, aké si človek môže predstaviť.
