Zojkove klamstvo

Predstavte si hlboký zelený les, kde každé ráno kvapky rosy pokryjú konáre stromov a všade na zemi rastie mäkučký mach. Presne v takom lese žil malý zajačik menom Zojko. Mal hebkú bielu srsť a oči jasné ako ranná rosa. Bol zvedavý a plný fantázie, vždy pripravený na nové dobrodružstvá.

Jedného dňa sa Zojko prechádzal po lese a narazil na starý kmeň stromu, ktorý vyzeral ako otvorená brána do iného sveta. Ako sa pozeral na kmeň, jeho fantázia začala pracovať na plno. Predstavoval si, že je to vchod do tajomného kráľovstva plného kúziel a drakov. Keď sa k nemu ešte viac priblížil, mal pocit, že tam vidí obrovského draka.

Keď sa vrátil späť k svojim kamarátom – veveričke, ježkovi a sove – rozhodol sa im porozprávať o svojom úžasnom objave.

„Viete, čo som dnes videl?“ začal vzrušene. „Obrovského draka. Bol zelený ako smaragd a mal krídla veľké ako strom.“

Oči jeho priateľov sa rozžiarili. „Naozaj?“ spýtala sa veverička s chvostíkom vibrujúcim od nadšenia. „Kde si ho videl?“

Zojko si síce uvedomil, že svojím klamstvom zašiel priďaleko, ale nechcel sklamať svojich priateľov. „V hlbokom lese, za starým dubom,“ vymyslel si. „Môžem vás tam zaviesť.“

Zvieratká nadšene súhlasili a prosili zajačika, aby ich zaviedol k starému dubu. Zojko viedol skupinu cez husté kroviny a popri šumivom potôčiku. Čím ďalej šli, tým viac sa Zojko cítil zle. Vedel, že draka nenájdu, pretože si ho vymyslel.

„Už sme blízko?“ pýtal sa netrpezlivo ježko, ktorý už začínal byť unavený.

„Ehm… myslím, že sa presunul,“ zamrmlal Zojko. „Draci sa predsa hýbu, však?“

Múdra sova si všimla jeho neistotu. „Zojko, je všetko v poriadku?“ spýtala sa jemne.

Zajko sa začal potiť. „Áno, samozrejme! Možno sa schoval, pretože nás počul prichádzať.“

Veverička sa zastavila. „Ale Zojko, prečo by sa obrovský drak bál nás? Sme len malí lesní tvorovia.“

Zojko nemal odpoveď. Cítil, ako sa mu srdce sťahuje od viny. „Možno… možno som sa mýlil,“ priznal potichu.

„Mýlil? Alebo si nám nehovoril pravdu?“ nahnevane reagoval ježko.

Sova položila krídlo na Zojkovo plece. „Môžeš nám povedať pravdu, Zojko.“

Zojko sa zhlboka nadýchol. „Je mi to ľúto. Nevidel som žiadneho draka. Len som si to predstavoval a chcel som, aby ste boli z toho nadšení aj vy.“

V lese zavládlo ticho. Veverička sa tvárila sklamane, ježko bol nahnevaný. „Prečo si nás sem priviedol za ničím?“ spýtal sa ostro.

Zojko sklopil uši. „Nechcel som vás sklamať. Len som chcel zažiť dobrodružstvo.“

Sova sa usmiala. „Chápeš, že klamstvom môžeš stratiť dôveru priateľov?“

„Áno, teraz to viem. Je mi to naozaj ľúto,“ prikývol Zojko

Veverička sa priblížila a objala ho svojim chvostíkom. „Všetci robíme chyby, Zojko. Ale nabudúce nám radšej povedz pravdu. Možno by sme si mohli spolu vymyslieť hru o drakoch.“

Ježko sa tiež uvoľnil. „Áno, a nemusíme pritom blúdiť po lese.“

Všetci sa zasmiali a napätie zmizlo. „Čo keby sme si teraz oddýchli pri potôčiku a porozprávali sa o našich skutočných dobrodružstvách?“

Slnko sa začalo skláňať k obzoru a les sa zalial zlatistým svetlom. Priatelia si sadli na mäkkú trávu pri vode. Zojko sa cítil šťastný, že má takých chápavých priateľov.

„Ďakujem vám, že ste mi odpustili,“ povedal úprimne. „Sľubujem, že odteraz budem hovoriť už len pravdu.“

Veverička sa usmiala. „Tešíme sa na tvoje skutočné príbehy, Zojko.“

A tak sa zajačik Zojko poučil, že pravda je cennejšia ako akékoľvek vymyslené dobrodružstvo. Spolu s priateľmi prežil mnoho skutočných zážitkov, ktoré boli ešte úžasnejšie ako jeho predstavy.

Lesom sa ozýval ich smiech a priateľstvo sa ešte viac upevnilo. A keď sa na oblohe objavili prvé hviezdy, všetci vedeli, že najväčším pokladom je dôvera a úprimnosť medzi priateľmi.