Na oblohe svietilo veselé slniečko. Usmievalo sa na zelené lúky, farebné kvietky a skákajúce srnky. Všetko sa zdalo krásne. „Aký pekný deň!“ zaspievalo slniečko.
Zrazu sa k nemu priplazil malý mráčik. Bol šedý a smutný. „Prečo si smutný, mráčik?“ spýtalo sa slniečko.
„Ja neviem, čo mám robiť,“ povzdychol si mráčik. „Cítim sa zbytočný.“
Slniečko sa naňho jemne usmialo. „Poď ku mne bližšie. Spolu určite niečo pekné vymyslíme!“
Mráčik váhal, ale potom sa k slniečku priplazil. „No dobre, skúsiť môžeme,“ priznal. Pustil pár kvapiek: kvap-kvap-kvap. Kvapky spadli na zem, zavlažili kvietky a trávičku.
Slniečko na tú mokrú krajinu zasvietilo svojimi teplými lúčmi. A zrazu sa na oblohe objavila veľká, farebná dúha! „Pozri sa, čo sme spolu vytvorili!“ povedalo slniečko a ukázalo na dúhu.
Mráčik sa prvýkrát usmial. „Je to nádherné!“ povedal. Už nebol smutný. Pochopil, že keď je smutný a pustí pár kvapiek, spolu so slniečkom môžu urobiť niečo krásne.
