Na konci dediny, kde polia prechádzali do hustého lesa, stála chalúpka malej rodiny. Paľko, najmladší z troch súrodencov, bol drobný chlapček s veľkými očami, ktoré žiarili ako hviezdy na nočnej oblohe. Asi aj preto mal Paľko rád hviezdy. Každú noc stával na dvore, ukazoval na ne prstom a ticho si šepkal ich mená, ktoré sa naučil z otcovej starej knihy.
Keď sa v dedine začali pripravovať na Vianoce, chlapci sa dohodli, že tento rok vytvoria najlepšiu skupinu koledníkov, akú kedy dedina videla. Paľko veľmi túžil ísť s nimi, no bál sa, či ho prijmú. Napokon prišiel za nimi a opýtal sa:
„Mohol by som ísť s vami koledovať?“
Janko, ktorý bol najstarší a vždy rozhodoval, sa chvíľu mračil, no potom sa usmial. „Dobre, Paľko, môžeš ísť. Ale musíš vedieť pekne spievať.“
Paľko neisto prikývol. Vedel, že jeho hlas nebol taký krásny ako Jankov alebo Ferkov, ale nechcel to vzdať. Keď sa večer stretli, aby si vyskúšali piesne, Paľko sa pokúsil spievať. Jeho hlások bol tenký a trochu falošný. Chlapci sa začali smiať.
„Radšej nespievaj, Paľko,“ uškrnul sa Ferko. „Len nám to kazíš.“
Paľkovi zčerveneli líca, no nič nepovedal. Rozhodol sa, že počas koledovania bude radšej mlčať.
Nasledujúce večery boli plné smiechu a radosti pri svetle lampášov. Chlapci chodili od domu k domu, spievali koledy a zbierali oriešky, jabĺčka či drobné peniaze. Paľko ich mlčky sprevádzal, vždy trochu pozadu, so zvesenou hlavou. Aj tak bol šťastný, že môže byť s nimi.
Jedného večera sa rozhodli navštíviť aj chalupu na samote za lesom. Babička, ktorá tam žila, vždy pripravila najlepšie perníky, aké chlapci poznali. Keď sa už vracali do dediny, rýchlo prišla tma. Obloha sa zamračila a vietor sfúkol plamienky v ich lampášoch. Cesta, ktorá cez deň vyzerala jednoducho, sa stala strašidelným labyrintom.
„Kam máme ísť?“ opýtal sa Miško trasúcim sa hlasom.
„Ja neviem,“ priznal Janko a nervózne sa obzeral okolo seba.
Paľko pozrel na oblohu. Mraky sa pomaly rozplývali a na nebi sa objavovali hviezdy. Tie tiché, večné priateľky mu pripomenuli, čo sa naučil od otca.
„Nebojte sa,“ povedal potichu, no pevne. „Viem, ako nájdeme cestu.“
Chlapci naňho udivene pozreli.
„Ty? Ako to môžeš vedieť?“ spýtal sa Ferko pochybovačne.
Paľko zdvihol hlavu a ukázal na hviezdu menom Severka. „Vidíte tú jasnú hviezdu? Tá nás povedie. A keď budeme sledovať Veľký voz, vždy nájdeme cestu domov.“
Chlapci, hoci trochu váhali, sa rozhodli Paľka poslúchnuť. Šli ticho za ním, každý z nich držal pevne svoj lampáš, hoci už nesvietil. Paľko kráčal rozhodne, vždy sa po chvíli zastavil, pozrel na hviezdy a pokračoval. Čím dlhšie ich viedol, tým viac chlapci začali veriť, že naozaj vie, čo robí.
Po dlhej ceste, keď už cítili únavu v nohách, sa pred nimi konečne objavili svetlá dediny. Všetci si vydýchli.
„To bolo úžasné, Paľko!“ zvolal Miško a udivene pokrútil hlavou.
„Bez teba by sme sa stratili,“ dodal Janko.
Ferko, ktorý sa Paľkovi predtým smial, sklonil hlavu. „Prepáč, že som si z teba robil žarty. Si múdrejší, ako som si myslel.“
Keď sa vrátili do dediny, Janko povedal: „Paľko, ty už nemusíš spievať, keď koledujeme.“ Paľko smutne prikývol. No Janko pokračoval: „Ale nie preto, že by si to kazil. Ty budeš počas koledovania rozprávať príbeh o hviezde, ktorá viedla troch mudrcov k Ježiškovi. Lepšieho rozprávača ako teba nemáme.“
Paľkovi sa rozžiarili oči. Od toho večera bol neodmysliteľnou súčasťou koledníkov. Pri každom dome, kam prišli, chlapci zaspievali a potom Paľko rozprával o hviezde, ktorá ukazovala cestu. Jeho tichý, no istý hlas rozprával príbeh tak krásne, že všetci ľudia, dokonca aj tí, ktorí ich počuli koledovať každý rok, ho počúvali so zatajeným dychom.
A tak sa stal malý Paľko hrdinom, ktorého si všetci vážili. Zistil, že na to, aby bol dôležitou súčasťou skupiny, nemusí byť najlepší spevák. Stačilo, že mal dar, ktorý mohol zdieľať so všetkými – dar rozprávať príbehy a viesť ostatných správnym smerom.
Zaujímavé informácie pre deti
