V jednej slnkom zaliatej záhrade, kde rástli všelijaké druhy ovocia a zeleniny, žila aj maličká jahôdka so sladkou červenou hlávkou a zelenou čiapočkou. Bola to veselá jahôdka, ktorá sa každý deň tešila z pestrofarebných motýľov a bzučiacich včiel. No posledné dni ju trápilo čosi zvláštne. Všetci obyvatelia záhrady boli totiž smutní a unavení. Slnko pálilo silnejšie a silnejšie. Na oblohe sa neobjavil ani jeden mráčik a v záhrade hrozilo, že všetko vyschne.
Záhrada bola rozľahlá. Po okrajoch sa ťahali živé ploty z brečtanu a uprostred sa rozprestieral kvetinový záhon s farebnými ružami a tulipánmi. Blízko neho rástli stromy obsypané jablkami a hruškami. Pod stromami bývali mrkvičky a šaláty, no ich lístky už strácali sviežu zelenú farbu. Každý deň sa záhrada stávala tichšou. Vtáčiky odlietali hľadať vodu niekde inde, a aj žabky, ktoré zvyčajne šantili pri malom jazierku, smutne kŕkali, lebo im mizla voda.
Malá jahôdka sledovala, ako jej priatelia vädnú. Všimla si, že mrkva akoby smútkom skláňala hlavičku hlbšie do zeme. Jabloň, ktorá vždy v lete rozdávala naokolo voňavé plody, teraz stála bez radosti. Jahôdka si povedala, že to takto nemôže nechať. Hoci bola maličká, mala v srdiečku veľkú odvahu.
Jedného rána, keď slnko vyšlo sotva nad obzor, jahôdka sa vybrala na cestu po záhrade. „Musím nejako pomôcť,“ pomyslela si. Najprv zašla k starej studničke, ktorá bola takmer prázdna. Na dne zazrela malú kvapku vody, ktorá sa tíško ligotala. „Pomôž nám, prosím!“ oslovila kvapku jahôdka. „Všetko usychá a my sme veľmi smutní.“
Kvapka potichu odpovedala: „Som posledná kvapka vody zo studničky. Ak odídem, studnička celkom vyschne. Neviem, ako ti pomôcť.“
Jahôdka smútkom sklonila hlávku, ale nevzdala sa. Napadlo jej, že ak tú kvapku prenesie a ukáže ju aj iným obyvateľom, možno sa stane niečo zázračné. Preto jemne položila svoje zelené lístky k okraju studničky a kvapka sa pomaly skotúľala priamo do jahôdkinej drobnej priehlbinky medzi zelenými lístočkami.
S opatrnosťou sa jahôdka vybrala k starej jabloni. Slnko sa už rozpaľovalo a tá troška vody na jej lístkoch sa takmer stratila. Stačila ju však ešte priniesť ku kvetom, k zelenine a nakoniec k mladej bazalke. Všetkým rastlinkám ukázala kúsok živej vody. Všetci sa potešili, no vzápätí ešte viac zosmutneli, keď zbadali, že to je len malá kvapôčka. „Potrebujeme celé mraky, aby zapršalo!“ vraveli si navzájom.
Ale jahôdka sa usmiala: „Možno práve tento malý zázrak dokáže privolať ďalšie kvapky.“ A tak položila kvapku na lístok vysmädnutého tulipánu. Neviete si predstaviť, čo sa stalo. Tulipán sa rozžiaril, akoby ho osvetlilo strieborné svetlo mesiaca. Zrazu rozhýbal okvetné lístky a naťahoval sa po vode.
Z vďačnosti k jahôdke a tej jednej kvapke vody sa tulipán rozhodol, že zavolá všetkých ostatných kvetinových kamarátov. Každá rastlinka sa pridala, spoločne zdvihli svoje listy a začali jemne tancovať vo vetre, akoby spievali pieseň o daždi. Záhrada zrazu opäť ožila. A akoby ich spev a tanec počuli aj mocné oblaky, ktoré sa zbehli na oblohu. Vzduch zavoňal vlhkosťou a na suchú zem dopadli prvé blahodarné kvapky dažďa.
Zeleň ožila, stromy sa narovnali, mrkvičky si vydýchli a vtáčiky nabrali nové sily. Z mračien sa spustil hustý dážď, vyplnil všetky jazierka a studničku až po okraj. Jahôdka stála uprostred záhrady, trošku premoknutá, ale šťastná. Všetci obyvatelia záhrady ju víťazoslávne obkolesili a tancovali spolu s ňou v jemnej dažďovej melódii.
A tak sa stalo, že jedna maličká jahôdka, ktorá verila v silu aj tej najdrobnejšej kvapky vody, dokázala zachrániť celú záhradu pred suchom. A hoci bola na pohľad malá, vďaka svojmu dobrému srdcu a vytrvalosti v nej tlelo veľké hrdinstvo, ktoré zachránilo život všetkým rastlinkám a zvieratkám.
Zaujímavé informácie pre deti
