Na starobylom hrade Tmavokameň žili tri príšerky – Brumlík, Chrchloš a Šuchalka. Ich najväčšou vášňou bolo strašenie návštevníkov hradu. No ako sa ukázalo, veľmi im to nešlo.
Brumlík vyzeral ako obrovská modrá chlpatá guľa s krátkymi nožičkami. Nad veľkými ale milými očami mu vyrastali dva ostré rohy ako čertovi. Keď chcel niekoho vystrašiť, schoval sa za roh, a keď prechádzali okolo neho turisti, vyskočil a vykríkol: „Mumli-bumli-bú!“ Lenže s jeho malými nožičkami sa vždy o niečo potkol a namiesto desivého strašidelného tónu to znelo skôr ako roztomilé zamrnčanie mačiatka. Návštevníci sa vždy len chichúňali, ako sladko znie tá roztomilá príšerka. Brumlík potom vstal zo zeme a od hanby sa mu začervenali jeho inak modré líca. To návštevníkov hradu ešte viac rozosmialo.
Chrchloš, zelená príšerka ako žaba, sa špecializoval na nočné strašenie. Raz sa rozhodol strašiť partiu detí, ktorá sa vybrala na nočnú prehliadku hradu. Schoval sa za záclonu visiacu na okne najvyššej veže. Keď tam deti dorazili, chcel pred ne vyskočiť a zakričať svojim povestným chrchľavým hlasom. Ale jeho malé pazúriky sa zamotali do záclony a ako skákal, aby sa vyslobodil, celý sa v nej zamotal. Pritom vydával zvuky, ako keď v močiari pod hradom dvorí žabiak žabe. Deťom pri tomto predstavení doslova slzili oči od smiechu. Chytali sa za bruchá a kričali, nech v tom ešte pokračuje.
Šuchalka, Ružová princezná, ako ju niekedy volali jej starší bratia, bola zo všetkých príšeriek najrýchlejšia. Jej špecialitou bolo chodiť po chodbách hradu, hlasno šuchotať nohami po drevenej podlahe, hrozivo škrípať rohami o stenu a pritom vydávať kvílivé zvuky. Normálne by to bolo určite strašidelné. Ale milá Šuchalka sa zakaždým svojimi ostrými rohami zabodla do drevených dverí. Tie sa rozkývali a malá ružová príšerka bola ako na hojdačke. Dvere sa stále otvárali a zatvárali a na chudere Šuchalke sa ľudia zabávali, až sa po zemi váľali.
Takto to šlo deň za dňom. Tri nešikovné príšerky sa zo všetkých síl snažili strašiť, no namiesto strachu šírili po hrade len smiech a radosť. Až raz si uvedomili, že im táto nová úloha oveľa viac pristane.
„Možno strašenie naozaj nie je pre nás,“ povzdychol si Brumlík
Šuchalka prikývla a dodala: „Ale smiech… v tom sme dobrí.“
A tak príšerky pochopili, že ich sila nespočíva v strašení, ale v rozdávaní radosti a smiechu. Od toho dňa sa hrad stal najveselším miestom v okolí, kam všetci prichádzali, aby sa stretli s tromi príšerkami, ktoré nikdy nikoho nevystrašili, ale vždy roztancovali úsmevy na tvárach návštevníkov.
Pesnička pre deti
