Túto rozprávku si môžete aj vypočuť…
Kedysi dávno, v malej dedinke ukrytej medzi zelenými kopcami, žil farmár menom Jozef. Tento farmár mal veľkú rodinu, štyri deti a milú ženu Annu, ktorá mu každý deň pomáhala na poli. Hoci pracovali od úsvitu do súmraku, tento rok sa im nedarilo nič vypestovať. Pôda bola tvrdá a suchá, a keď sa občas z oblakov spustil dážď, bol príliš krátky na to, aby priniesol dosť vlahy pre úrodu. Jozef s Annou sa trápili, pretože nemali čím nasýtiť svoje deti.
Leto bolo dlhé a horúce a na Jozefovom poli, kde sa po minulé roky zelenali bohaté plodiny, vyrástla iba jedna jediná tekvica. Táto tekvica však nebola obyčajná – bola obrovská, taká veľká, že sa zdalo, akoby sa v nej skrývalo celé leto. Farmár so svojou ženou vedeli, že tekvica nebude stačiť na celú zimu, ale rozhodli sa ju rozkrojiť a nasýtiť svoje hladné deti.
Keď prišiel večer, Jozef vzal veľký nôž, aby tekvicu rozkrojil. No v tom sa stalo niečo zázračné. Tekvica sa začala triasť a z jej stredu sa ozval jemný hlas: „Prosím, nezjedzte ma!“
Farmári a ich deti od prekvapenia odstúpili. Tekvica sa pomaly postavila zo zeme a pozrela sa na nich s očami, ktoré žiarili ako hviezdy.
„Kto si?“ spýtal sa Jozef, stále šokovaný z toho, čo videl.
„Som len tekvica,“ odpovedala s úsmevom. „Celé leto som rástla na tvojom poli a počula som, ako si sa trápil nad svojou úrodou. Viem, že ste hladní, ale ak mi dovolíte, aby som žila, naučím vás, ako sa starať o svoje pole, aby ste mali vždy veľkú úrodu a nikdy netrpeli hladom.“
Deti sa hneď rozbehli k tekvici a prosili svojho otca, aby ju nechal žiť. Jozef, hoci bol zúfalý, pozrel sa na svoju ženu, a potom na svoje deti. Videl, že v ich očiach je láska a nádej, a tak sa rozhodol, že dá na ich radu.
„Dobre,“ povedal Jozef tekvici, „necháme ťa žiť. Ale prosím ťa, pomôž nám, aby sme už nikdy nemuseli trpieť hladom.“
Tekvica sa usmiala a súhlasne kývla hlavou. „Ďakujem vám za vašu láskavosť. Zajtra vám ukážem, ako správne pestovať plodiny, aby ste mali bohatú úrodu.“
Nasledujúci deň tekvica začala farmárovi ukazovať, ako správne pripraviť pôdu, ako ju obohatiť živinami, ktoré jej chýbali, a ako správne siať semienka. Učila ho, kde nájsť vodu, kedy je najlepší čas na zalievanie a ako chrániť plodiny pred škodcami. Jozef a Anna pozorne počúvali a robili všetko presne tak, ako im tekvica poradila.
Tekvica zapojila do práce aj deti. Vysvetlila im, aké je dôležité pomáhať rodičom. Deti si túto prácu zamilovali a každý deň sledovali, ako zo semienok, ktoré zasadili, vyrastajú krásne zelené rastlinky.
Leto ubehlo rýchlo a na farmu prišla jeseň. A s ňou aj bohatá úroda. Jozefove pole sa opäť premenilo na more zeleniny a ovocia. Tekvica, ktorá sa rozhodla pomôcť rodine, sa stala ich priateľkou a zostala s nimi, kým neprišla zima.
Farmárova rodina mala zásoby jedla na celý rok a nikdy viac netrpela hladom. Tekvica ich naučila, že s láskou, trpezlivosťou a starostlivosťou môže pôda priniesť bohatstvo, ktoré stačí na celý život. Jozef, Anna a ich deti každý večer spomínali na ten zázračný deň, keď im tekvica zachránila život.
Jozef sa stal najlepším farmárom v celej krajine a jeho pole každý rok prinášalo hojné plody. Znalosti v pestovaní zeleniny a ovocia, ktoré ho tekvica naučila, si ale Jozef nenechal len pre seba. Rozhodol sa o ne podeliť aj s ostatnými farmármi, aby aj oni mali rovnakú hojnosť ako jeho rodina.
Neskôr dokonca založil školu pre malých farmárov, ktorej dal meno Škola zázračnej tekvice. Deti sa tam naučili nielen ako pestovať zeleninu a ovocie, ale zistili aj to, že láskavosť a ochota pomôcť môžu priniesť zázraky tam, kde by sme ich najmenej čakali.
Zaujímavé informácie pre deti
