V jednom malebnom mestečku, kde sa v záhradách slnečnice usmievali na okoloidúcich ľudí a vtáčiky im k tomu štebotali veselé piesne, stála škôlka plná usmiatych detí. Jedno ráno pani učiteľka Marika rozhodla, že si s deťmi urobia besedu o tom, čím by chceli byť, keď vyrastú.
„Deti moje zlaté,“ začala pani učiteľka s úsmevom, „povedzte mi, čím by ste chceli byť, keď budete veľkí.“
Prvý sa prihlásil Janko, chlapec s iskričkami v očiach a večne rozstrapatenými vlasmi. „Ja budem pilotom lietadla!“ vyhlásil hrdinsky.
„A prečo práve pilotom, Janko?“ spýtala sa pani učiteľka.
„No, mamka mi stále hovorí, že lietam po izbe ako víchor. Keď dokážem lietať po izbe, určite zvládnem aj lietadlo! Budem lietať ponad oblaky a zdraviť vtáčiky. Možno raz priletím až na mesiac a prinesiem vám všetkým mesačné kamienky!“
Janko sa postavil, ruky zdvihol ako krídla a behal po celej triede akoby bol lietadlo. Deti sa zasmiali a Jankovi zatlieskali za jeho odvážne plány.
Potom sa prihlásila Anička, dievčatko s copíkom a ružovými mašličkami. „Ja budem slávnou speváčkou!“
„Ako si na to prišla, Anička?“ zaujímala sa pani učiteľka.
„Tatko mi hovorí, že hneď všetko vyspievam ako vtáčik. Tak budem spievať na veľkých pódiách a všetci budú počúvať moje pesničky. Možno sa ku mne pridajú aj vtáčiky a budeme mať najkrajší koncert na svete!“
„Myslíš, že presne takto to ocko myslel?“, usmiala sa pani učiteľka.
„Určite áno,“ súhlasne pokývala Anička hlavou. Aby neboli žiadne pochybnosti, zaspievala pre všetkých pesničku Pec nám spadla.
„Ja, keď vyrastiem, budem Býk,“ zvolal Peter, chlapec s úsmevom širokým ako rieka, ktorá pretekala ich mestečkom.
„Býk?“ prekvapene zopakovala pani učiteľka. „A prečo práve býk?“
„Som silný ako býk. Budem ťahať veľké vozy a pomáhať farmárom. A keď budem mať voľno, budem si veselo behať po lúkach a váľať sa v tráve!“
Deti sa začali hlasno smiať. Predstavovali si Petra s rohami na čele, ako veselo behá po poli.
Miško, chlapec s guľatými líčkami, sa tiež zapojil. „Ja budem politik!“
„Výborne Miško“ reagovala pani učiteľka. „Vysvetli nám, prečo bude z teba politik?“
„Brat mi stále hovorí, že len sľubujem a nikdy nič nesplním. Vraj zo mňa raz bude isto politik.“
„A vieš Miško, kto to je politik?“ spýtala sa ho pani učiteľka.
„To bude asi niekto, kto stále len sľubuje a nikdy nič nesplní.“ odpovedal zahanbený Miško.
„Poďme ďalej deti. Čím by si chcela byť ty Zuzka?“ pýtala sa pani učiteľka blonďavého dievčatka s veselými očkami.
„Ja budem blesk,“ odpovedala Zuzka.
„Blesk? To sme tu ešte nemali,“ usmiala sa pani učiteľka. „Prečo blesk?“
„Babka mi vždy hovorí, že som rýchla ako blesk, keď položí sladkosti na stôl a odrazu tam nie sú. Keď už budem blesk, budem behať tak rýchlo, že ma nikto neuvidí. Možno budem pomáhať ľuďom tým, že im prinesiem veci skôr, než si spomenú, že ich potrebujú!“
„My máme na dome bleskozvod, k nám sa nedostaneš,“ vykríkol na ňu Janko, ktorý ešte stále lietal po triede ako lietadlo.
Katka, dievčatko so zelenými očami, sa usmiala. „Zo mňa bude lekárka“
„To je krásne, Katka,“ povedala pani učiteľka. „Rada sa staráš o chorých?“
„Nie! Ale v nemocnici majú taký bufet, do ktorého si lekári chodia kupovať rôzne dobroty. Presne také, aké mám rada aj ja. Ak si ich tam chcem ísť kúpiť, musím byť lekárka.“
„Nemusíš,“ kričali ostatné deti. „Aj pacienti si tam chodia kupovať dobroty.“
„Aj tak budem lekárka,“ oponovala im Katka. „Pani bufetárka sa na lekárky usmieva viac ako na ostatných.“
Deti ďalej diskutovali o nemocničnom bufete, až kým ich neprerušil Tomáš. Najmenší a najtichší chlapec v triede. „Keď vyrastiem, budem inžinier“.
„Prečo inžinier?“ pýtali sa ho ostatné deti.
„Lebo viem rozobrať všetky hračky,“ odpovedal Tomáš nesmelo.
„Určite ich potom aj poskladáš Tomáško, však?“ spýtala sa ho pani učiteľka.
Tomáško sa na chvíľu zamyslel a odpovedal: „To nedokážem, preto sa chcem stať inžinierom, aby som sa to naučil. Potom poskladám lietadlo pre Miška, keď bude letec, ohradu pre Petra, keď bude býk a pre Katku zmontujem novú nemocnicu s veľkým bufetom.“
Deti boli šťastné a potľapkávali Tomáša po pleci.
Ako posledný ostal Jakub, chlapec s neustále otvorenými ústami. „Ja budem rozhlasový moderátor!“
„A to prečo, Jakub?“ zasmiala sa pani učiteľka.
„Dedo mi hovorí, že som tárajko. Tak mám rozprávať v rádiu, aby ma počul celý svet a ešte mi za to zaplatia. Budem rozprávať rozprávky, vymýšľať vtipy a hrať veselú hudbu, aby boli všetci šťastní!“
Pani učiteľka sa na deti láskavo pozrela. „Vidíte, deti, každý z vás má svoje sny a predstavy. Je úžasné, ako viete použiť to, čo vám hovoria vaši blízki, na vytvorenie takých krásnych plánov.“
Deti sa usmiali a začali si medzi sebou vymieňať nápady. Janko navrhol, že by mohol vziať Aničku na koncert lietadlom. Miško, keď bude politikom, sa postará o to, aby Peter ako býk mal prístup k tej najčerstvejšej tráve v krajine. Zuzka by rýchlosťou blesku pacientom roznášala výsledky vyšetrení od lekárky Katky. A Jakub by o tom všetkom rozprával v rádiu.
A tak sa v tej malej škôlke zrodili veľké priateľstvá a ešte väčšie sny. Deti pochopili, že nezáleží na tom, čím budú, hlavne keď budú spolu a budú si pomáhať. A kto vie, možno raz naozaj splnia svoje detské predstavy a prinesú svetu kúsok svojej radosti.
