V srdci nekonečných prérií žil starodávny indiánsky kmeň Amarónov, ktorý bol po celé generácie v harmónii s prírodou. Ich piesne sa niesli vetrom, tance oslavovali život a príbehy uchovávali múdrosť predkov. Avšak jedného dňa padla na kmeň temná kliatba. Obloha sa zatiahla ťažkými mrakmi, ktoré neprinášali dážď, ale len chladný tieň. Zvuky prírody utíchli, zvieratá zmizli z lesov. Úroda na poliach podľahla hnilobe a studne, kedysi plné priezračnej vody, náhle vyschli.
V dedine žilo mladé dievčatko menom Aiyana, čo v jazyku kmeňa znamenalo „Večný kvet“. Mala dlhé čierne vlasy, ktoré sa leskli ako havranie perie, a oči hlboké ako najtmavšia noc. Bola veľmi odvážna a srdce mala plné lásky k prírode a svojmu kmeňu. Každý večer sedávala pri ohni so starými ženami a počúvala ich príbehy. Jedného takého večera sa k nej naklonila stará indiánka s tvárou pokrytou hlbokými vráskami prezrádzajúcimi jej múdrosť a životné skúsenosti. „Aiyana,“ zašepkala, „v tvojich očiach vidím odvahu a v tvojom srdci cítim čistotu. Legenda hovorí o magickom dúhovom pierku, ktoré môže zlomiť kliatbu, ktorá nás sužuje. Nachádza sa však ďaleko, za vysokými horami a hlbokými lesmi stráženými duchmi prírody.“
Aiyana pocítila, ako jej srdce bije rýchlejšie. Vedela, že musí niečo urobiť. „Vydám sa na cestu a nájdem to pierko,“ povedala rozhodne. Na druhý deň za úsvitu sa pobalila a rozlúčila s rodinou. Sľúbila, že sa vráti s pierkom.
Aiyana kráčala cez rozľahlé prérie, kde sa tráva vlnila vo vetre ako zelené more. Slnko svietilo vysoko na oblohe a dodávalo jej silu. Cestou stretla stádo divokých koní. Ich vodca, nádherný čierny žrebec s bielou hviezdou na čele, sa k nej pomaly priblížil.
„Idem hľadať magické dúhové pierko, aby som zachránila svoj kmeň,“ prihovorila sa mu Aiyana s úctou. „Odviezol by si ma kúsok?“
Žrebec z nej cítil odvahu a dobrotu. Jemne prikývol a Aiyana pochopila, že kôň súhlasí. Vyšvihla sa na jeho chrbát a spolu leteli cez prériu ako vietor. Cítila sa slobodná a plná nádeje. Keď dorazili na okraj Temného lesa, žrebec sa zastavil.
Aiyana sa poďakovala a žrebcovi dala jabĺčko, ktoré si zbalila na cestu.
Keď vstúpila do hlbokého lesa, slnko sa skrylo za husté koruny stromov. Les bol tichý, až príliš tichý. Toto zvláštne ticho po chvíli prerušil tajomný šepot. „Kto to tu kráča bez pozvania?“ ozýval sa hlas zo všetkých strán.
„Som Aiyana z kmeňa Amarónov. Hľadám magické dúhové pierko, aby som zachránila svoj kmeň,“ odpovedala odvážne.
Z tieňa vystúpila tajomná postava. Bola to lesná víla s vlasmi zelenými ako mach a očami modrými ako jazero. „Temný les neprijíma cudzincov ľahko. Aby si mohla pokračovať, musíš prejsť skúškou,“ povedala víla.
„Akou skúškou?“ spýtala sa Aiyana.
„Musíš nájsť a priniesť mi najvzácnejší kvet tohto lesa,“ povedala jej víla. „Je to mesačný kvet, ktorý kvitne len raz za sto rokov pod svetlom mesiaca v splne. Práve teraz je jeho čas,“ víla sa usmiala a zmizla.
Aiyana vedela, že musí dôverovať svojim inštinktom. Dlho do noci kráčala hlbšie do lesa, až kým nenarazila na malú čistinku. Uprostred nej rástol jediný kvet osvetlený mesiacom. Jeho lupienky žiarili strieborným svetlom. Vyzeral ako najkrajší drahokam sveta.
Opatrne k nemu pristúpila a cítila, ako keby bol ten kvet živý. „Prepáč mi, ale potrebujem ťa, aby som mohla pokračovať v ceste a zachrániť svoj kmeň,“ zašepkala. Keď sa k nemu natiahla, aby ho odtrhla, do očí sa jej vtlačili slzy. „Nedokážem to. Nemôžem zničiť takú jedinečnú krásu,“ povedala so smútkom v hlase.
V tom sa pri nej objavila víla. „Preukázala si rešpekt a lásku k prírode. V skúške si obstála. Môžeš pokračovať v ceste,“ povedala a les sa pred Aiyanou otvoril, ukazujúc jej cestu von.
Keď vyšla Aiyana z Temného lesa, pred jej zrakom sa objavili majestátne hory. Ich vrcholy zahalené v hustej hmle vyzerali, ako keby nemali konca. Aiyanu ale ani to nedokázalo zastaviť. Aiyana začala stúpať hore strmým svahom plným nástrah. Každý krok bol náročný a nebezpečný.
Po dlhom blúdení medzi vysokými skalami započula jemné pišťanie. Aiyana sa pozrela za veľký kameň, spoza ktorého ten divný zvuk vychádzal. Našla tam smutného orla so zraneným krídlom. Ležal na skale a bolesťou lapal po dychu.
Aiyana vedela, že mu musí pomôcť. Z vaku vytiahla liečivé bylinky, ktoré jej dala stará indiánka z jej kmeňa a ošetrila orlovo krídlo. Orol sa na ňu vďačne pozrel a zobákom ju jemne poťahoval za ruku.
Aiyana sa usmiala. „Chceš, aby som šla za tebou?“
Orol prikývol a Aiyanu viedol skrytými chodníkmi, ktoré poznali len vtáky a zvieratá. Spolu prekonali strmé útesy a nebezpečné priepasti. Keď dorazili na vrchol, orol sa s ňou rozlúčil a vzlietol do oblakov.
Na vrchole hory sa nachádzala stará jaskyňa, z ktorej vyžarovalo tajomné svetlo. Aiyana vstúpila dovnútra. Steny jaskyne boli pokryté starodávnymi maľbami a symbolmi. Uprostred jaskyne na kamennom oltári ležalo magické dúhové pierko. Jeho farby sa menili a trblietali vo svetle.
Keď sa ho Aiyana chystala dotknúť, pred ňou sa objavil duch strážca. „Kto si a prečo prichádzaš?“ spýtal sa hlbokým hlasom.
„Som Aiyana z kmeňa Amarónov. Prišla som po dúhové pierko, aby som zachránila svoj kmeň pred zlou kliatbou,“ odpovedala s pokorou.
„Dúhové pierko nie je pre tých, ktorí hľadajú moc, ale pre tých, ktorí majú čisté srdce,“ povedal duch. „Dokáž mi, že si hodná jeho sily.“
V tom sa za Aiyanov objavil žrebec z prérie. „Toto malé indiánske dievča mi darovalo svoje jablko, aj keď vedela, že jej už nič neostane. To svedčí o jej dobrom srdci,“ prehovoril kôň k strážcovi pierka.
„Aiyna ošetrila moje zranené krídlo, aby som mohol zase lietať na našimi horami,“ prehovoril z tmavého kúta jaskyne orol. „Aiyana tak prejavila veľký súcit.“
Nakoniec do jaskyne vošla víla z Temného lesa. „Aiyana neodtrhla mesačný kvet, a tým dokázala svoju lásku k prírode. A tým, že sa dostala až tu, aby pomohla svojmu kmeňu, prejavila obrovskú odvahu. Ak si niekto zaslúži dúhové pierko, je to ona.
Duch sa usmial na Aiyanu. „Tvoja pokora a čisté srdce sú dôkazom. Pierko je tvoje.“
Aiyana s vďačnosťou vzala pierko. Pocítila, ako jej prechádza telom teplo a sila. Vedela, že jej kmeň je zachránený.
Cesta späť bola iná. Hmla sa rozostúpila, vietor sa upokojil a slnko prežiarilo oblohu. Ako kráčala dolu horou, cítila, že príroda ju víta. V Temnom lese ju sprevádzali spievajúce vtáky a kvitnúce stromy. Na okraji lesa ju čakal čierny žrebec. „Som rád, že si uspela,“ povedal.
„Áno, a som ti vďačná za pomoc,“ usmiala sa Aiyana.
Spolu sa vrátili cez prérie až k jej kmeňu. Keď dorazila, ľudia sa zhromaždili okolo nej. Ich tváre boli unavené, ale v očiach sa zračila nádej.
Aiyana vystúpila na vyvýšené miesto uprostred dediny. „Priniesla som magické dúhové pierko!“ zvolala a zdvihla ho vysoko nad hlavu.
V tom momente sa obloha rozjasnila, mraky zmizli a slnko zasvietilo jasnejšie než kedykoľvek predtým. Zem začala ožívať. Kvety rozkvitli, stromy sa zazelenali a voda začala prúdiť v riekach a studniach. Zvieratá sa vrátili do lesov a choroby opustili kmeň.
Ľudia oslavovali a ďakovali Aiyane za jej odvahu a obetavosť. Múdri starešinovia ju vyhlásili za hrdinku kmeňa. Stará žena sa k nej priblížila a objala ju. „Vedela som, že to dokážeš. Tvoja cesta obnovila nielen náš kmeň, ale aj rovnováhu medzi človekom a prírodou.“
Aiyana sa usmiala. „Nebola som na tej ceste sama. Príroda mi pomáhala na každom kroku, pretože som ju rešpektovala a milovala.“
Od toho dňa žil kmeň v ešte väčšej harmónii s prírodou. Aiyana sa stala múdrou ženou, ktorá učila ostatných láske a úcte k všetkému živému.
Zaujímavé informácie pre deti
